kazdy den prezijem par momentov ... veci okolo sa menia ... cas bezi netika ... ja stojim v tom prude ako taky ladoborec ... a tie konare sa pekne klzu z rúk



zaciname zit iny zivot ... teda aspon v nasom krajskom meste zaciname ... teda ... sme tu ... ale fungovanim sa blizime veciam smerom k miestu kde slnko spi ... nase rodiny sa rozculuju ... kde sme ... preco sme tam tak dlho ... preco sa nam nechce rozpravat ked sa vratime odtial odkial sme prisli ... preco nas roculuju rozpravy vo vecernych hodinach o veciach dejucich sa v hodinach dennych ... preco zaciname byt sami hoc sme s vami ... preco mame radi viac tych okolo ako seba samych ... od solidarity k paternalizmu ... a komunizmus je mrtvy ... nex zije kapitalizmus ... v srdecnej atmosfere mestskej komunity



zaciname ako pioneri ... pionieri, ktorych uz vlastne vsetci predbehli ... ale v lokalnych podmienkach sa z nas stavaju ... musia ... hrdinovia nasich cias



ostavame tu ako prsty ... na odtatej ruke, s ktorou niekto bezi na pohotovost ... ostavame hoc vsetci toho maju plne zuby ... a plnu pusu hlupych slov ... a nechapajuc situaciu ostavame stat na prechode hoc vsetci bezia pomedzi auta



musime sa stat zodpovednejsimi ... srat na ostatnych ... myslime na seba ... na to co mame radi ... na to z coho cicame energiu a pikao ... myslime na seba ... v prvom rade ... v prvom rade velkeho kina



veci sa menia ... no my ostavame rovnaky ... az ma rozculuje