zistil som ze je velmi nebezpecne sa rozbehnut...

clovek si frci v plnej rychlosti a je na nu tak zvyknuty, az sa mu zda ze ide prilis pomaly. maka a robi to co ho bavi. ma iba o trochu menej ako potrebuje a je takmer uplne spokojny. maka, frci, vlasy mu veje v zdanlivom vetre okolnej reality a popri tom ako sa mu zda, ze ide prilis pomaly zacne premyslat. zacne ho srat ze ma len takmer vsetko. chce aj ten kusok ktory je medzi tym len a absolutne vsetkym.

preventivne sa vykasle na takmer vsetko, mysliac si ze sa da dosiahnut uplne vsetko. vykasle sa na to co ho bavi, pretoze to so sebou nesie iste stupne nepooja a neslobody...

odrazu nema nic. nema to co ho baavilo. nema ani to, co nazivall takmer vsetkym. cele dni nie je nic lepsie na praci iba robota. a zacne sa do nej tesit, ale nie preto, ze by ho bavila, ale preto, ze bez nej je to este horsie. a potom to vyzera, ze svita na lepsie casy, aspon kde tu. a urobi chybu, na moment zabehne do ineho parseku reality, iba trochu zbehne z cesty a ked sa na nu vrati, zisti, ze nieo premeskal, presiel odbocku a neodbocil. bude velmi tazke najst novu, ak ju niekedy este vobec najde...

nelutujem, nikdy som nelutoval a aj to, co som lutoval, som uz prestal. ale ktovie, mozno raz zacnem lutovat to, co som nikdy nelutoval...

ale zatial nelutujem, len to cele akosi nema zmysel...

zmysel...

zmysel...

zmysel...

zmysel...

zmysel...

zmysel...



mozno som naozaj zabrzdil prilis prudko a preletel som prednym sklom a este som si to neuvedomil. lezim v krvi, polovica tela na kapote, crepy z celneho skla zarezane hlboko v bruchu a dolamane nohy pritlacene vytrhnutym sedadlom na palubnej doske. este som si to neuvedomil...

mal som si asi naozaj zapnut pas...

...

ale aky? nikto mi ho neukazal...

mozno ziadny nie je...

mozno je to iba cesta na dusevnu smrt...



P.S.: uf, prvotriedna depresia :-)