Wendell Berry

VON Z AUTA, DOLE Z KOŇA!

Dvadsaťsedem téz o globálnom myslení a udržateľnosti miest


I. Nie je možné globálne myslieť. Tí, ktorí “rozmýšľali globálne” (a medzi nimi sú najúspešnejšie imperiálne mocnosti a multinacionálne korporácie) sa dopúšťali zjednodušení, ktoré boli príliš extrémne a tyranské, aby si zasluhovali označenie myslenia. Globálni myslitelia sú a budú nebezpeční ľudia. Aj myslitelia na úrovni štátu majú tendenciu byť nebezpeční: takýchto mysliteľov máme na severovýchode Spojených štátov, ktorí Kentucky považujú za skládku odpadu. Do skládky v regióne, kde žijem, je nákladnými autami zvážaný odpad z New Yorku, New Jersey a z Pennsylvánie. S tým sú očividne spokojní všetci okrem nás, ktorí tam žijeme.



II. Globálne myslenie môže byť iba štatistické. Jeho plytkosť sa ukazuje pri najmenšom úmysle niečo urobiť. Pokiaľ čovek nechce byť deštruktívny vo veľkom rozsahu, všetko môže robiť iba lokálne a na malom mieste. Globálne myslenie môže so zemeguľou robiť iba to, čo robí vesmírna družica: redukovať ju, spraviť z nej malú čačku. Len sa pozrite na jednu z týchto fotografií zobrazujúcich polovicu zemegule urobených z vesmírnej lode, či na nej rozoznáte miesto, kde bývate. Ak chcete vidieť, kde ste, musíte vstúpiť z vesmírnej lode, zo svojho auta, zísť z koňa a chodiť po zemi. Až na vlastných nohách zistíte, že zem je ešte stále dostatočne veľká a plná okúzľujúcich miest.



III. Ak by sme mysleli lokálne, oveľa lepšie by sme sa starali o veci než teraz. Ak budú otázky a odpovede správne na lokálnej úrovni, budú správne aj na úrovni globálnej. Otázka Amishov: “Aký to bude mať dopad na našu komunitu?” smeruje k správnej odovedi pre svet.



IV. Ak chceme, aby vzťah medzi životom na lokálnej úrovni a zemeguľou bol správny, musíme to robiť s predstavivosťou, láskou, trpezlivosťou a tým, že lokálny život spravíme čo najkompetentnejší, najnezávislejší a najsebestačnejší a nie arogantnými abstrakciami “globálneho myslenie”.



V. Ak nechceme, aby naše myšlienky a činy ničili zemeguľu, potom musíme dbať, aby sme od nej alebo ktorejkoľvek jej časti nepožadovali priveľa. Aby sme mali istotu, že nebudeme priveľa požadovať, musíme sa naučiť žiť doma tak nezávisle a sebestačne, ako je to len možné. Toto je jediný spôsob ako mať ustavične pred očami pôdu, ktorú používame a jej ekologické limity.



VI. Jediné ekologicky udržateľné mesto – a toto je pre mňa nevyhnutný ideál a cieľ – je mesto žijúce v rovnováhe so svojím okolím: mesto, ktoré by žilo z čistého ekologického príjmu svojho podporného regiónu, pričom by riadne platilo všetky svoje ekologické a ľudské dlhy.



VII. Naše mestá žijú z ekologickej podstaty a podľa ekonomickej filozofie, ktorá ich zrejme určite zruinuje. Ľudia týchto miest “nežijú doma”. Oni nemajú vlastné svoje “podporné regióny”. Sú v nerovnováhe so svojou podporou bez ohľadu na to, kde sa na zemeguli nachádza.



VIII. Rovnováha medzi mestom a vidiekom je zničená priemyselnou mašinériou, “lacnou” produktivitou na poli a v lese, a “lacnou” dopravou. Rím zničil rovnováhu otrockou prácou, my sme ju zničili strojmi a “lacnými” fosílnymi palivami.



IX. Od Občianskej vojny, azda, a celkom určite od II. svetovej vojny normy produktivity boli určované priemyselnými odvetviami fosílnych palív.



X. Z geografického hľadiska sa zdroje fosílnych palív nachádzajú na vidieku. Avšak z technického hľadiska produkcia týchto palív je industriálna a mestská. Fakty a integrita lokálneho života a princíp komunity sa iba v minimálnej miere berú do úvahy, pretože to neprináša rýchly zisk. Fosílne palivá boli a sú stále produkované na úkor lokálnych ekosystémov a miestnych ľudských komunít. Ekonomika fosílnych palív je industriálnou ekonomikou par excellence a lokálnemu životu, prírodnému či ľudskému, nepripisuje nijakú hodnotu.



XI. Keď sa industriálne princípy stelesňované produkciou fosílnych palív aplikujú na polia a lesy, výsledky sú rovnaké: zničenie lokálneho života, prírodného i ľudského.



XII. Priemyselné postupy boli vnútené vidieku tak, že vidiečania boli vlákaní, alebo proti ich vlastnej vôli vtiahnutí do stavu závislosti od industriálnej ekonomiky. Podporovaním tejto závislosti korporácie zvýšili svoju schopnosť okrádať ľudí o ich vlastníctvo a ich prácu. Výsledkom je to, že veľmi malé množstvo ľudí v súčasnosti vlastní všetko upotrebiteľné vlastníctvo v krajine a pracovníci sú v čoraz väčšej miere rukojemníkmi svojich zamestnávateľov.



XIII. Naši súčasní “lídri” – bohatí a mocní ľudia – nevedia, čo znamená brať miesto, kde žijeme, vážne: považovať ho za hodné, kvôli nemu samotnému, a to z lásky, študovať ho a starostlivo na ňom pracovať. Nemôžu brať nijaké miesto vážne, pretože v záujme moci a bohatstva v modernom svete, musia byť pripravení kedykoľvek zdevastovať akékoľvek miesto.



XIV. Proti ekologickému zdravému rozumu budú oponovať všetky mocné ekonomické subjekty našej doby, pretože ekologický zdravý rozum si vyžaduje ich redukciu či dokonca nahradenie. Ak ekologický zdravý rozum má zvíťaziť, môže to urobiť iba prostredníctvom práce a vôle ľudí a miestnych komunít.



XV. Na splnenie tejto úlohy však naše prevažujúce chápanie znalostí, informácií, vzdelania a politickej vôle je nepostačujúce a nevhodné. Všetky inštitúcie, ktoré poznám, prevzali organizačné šablóny a kvantitatívne kritériá industriálnych korporácií. Azda v dôsledku toho sú obidve strany ekologickej debaty znepokojivo abstraktné.



XVI. To, čo je zlé, je abstrakcia. Zlom industriálnej ekonomiky (kapitalistickej či komunistickej) je abstrakcia, ktorá je jej neodmysliteľnou súčasťou, – a to kvôli jej neschopnosti rozlišovať jedno miesto, jednu osobu či jedného tvora od druhého. William Blake si to všimol už pred dvesto rokmi. Nemôže to ujsť pozornosti toho, kto si všíma spôsoby, akými sa používajú takmer všetky naše priemyselné nástroje a zbrane.



XVII. Abstrakcia je nepriateľom, bez ohľadu na to, kde sa aplikuje. Abstrakcie ekologickej udržateľnosti môžu zruinovať svet práve tak presvedčivo ako abstrakcie priemyselnej ekonómie. Miestny život môže byť rovnako ohrozený tými, ktorí by chceli “zachrániť planétu” ako tými, ktorí chcú “dobyť svet”. Pretože “záchrana planéty” si vyžaduje abstraktné ciele a vzdialené centrá moci, ktoré nemôžu nič vedieť o integrite miestnej prírody a miestnej komunity - a preto ju ničia.



XVIII. Aby z ekologického hľadiska bola planéta zdravá, ekologický zdravý rozum musíte používať na lokálnej úrovni. Nemôžete konať lokálne, keď myslíte globálne.



XIX. Planéte nie je možné ekologicky pomôcť. Každý však môže lokálne ekologicky prospieť danému miestu, za predpokladu, že má k nemu citový vzťah a je na to vybavený primeranými znalosťami, nástrojmi a zručnosťami.



XX. Ak má vykonávaná práca ľudský rozmer, citový vzťah získava silu. Keď človek nemá lásku k miestu, kde pracuje, a k veciam a tvorom, s ktorými a medzi ktorými pracuje, potom nevyhnutným dôsledkom je deštrukcia. Charakteristickým rysom lokálnej kultúry je okrem iného aj to, že práca sa vykonáva v mieste, ku ktorému majú ľudia citový vzťah.



XXI. Otázka, na ktorú máme nájsť odpoveď, je mimoriadne ťažká: Ako začať pretvárať či vytvárať lokálnu kultúru, ktorá by zachovala tú časť sveta, v ktorej žijeme, a súčasne ju aj využívala? Nehovoríme tu iba o znalosti, ktorá zahŕňa aj citový vzťah, ale aj o znalosti pochádzajúcej z citového vzťahu alebo ktorá prichádza spolu s ním – znalosti, ktorá je neprístupná pre citovo nezainteresovaných a nie je ju možné nájsť vo forme “informácie”.



XXII. Aké by mali byť ekonomické ukazovatele citového vzťahu k lokalite? Nevieme. Okrem toho, pravdepodobne to ani nikdy nebudeme vedieť podať takým spôsobom, ktorý by uspokojil priemerného dekana fakulty či vrcholného manažéra korporácie. Spôsoby prejavu lásky bývajú diskrétne a tak trochu tajomné dokonca aj pre samotných milencov.



XXIII. Konkrétna práca na záchrane planéty bude malá, skromná, pokorujúca a (pokiaľ v nej bude láska) príjemná a vďačná. Úloh bude priveľa na to, aby sa dali všetky vymenovať, aby sa o nej dali písať správy, aby si ich verejnosť všímala či ich odmeňovala, a k tomu ešte všetky tieto práce budú primalé na to, aby niekto na nich zbohatol, či získal slávu.



XXIV. Prekážkou môže byť ani nie tak chamtivosť, ako skôr moderné dychtenie po veľkoleposti. Mnoho našich bystrých a angažovaných ľudí chce prísť s veľkým riešením veľkého problému. Nemyslím si, žeby záchrana planéty, ak ju berieme vážne, by mohla poskytnúť prácu mnohým takýmto ľuďom.



XXV. Keď myslím na to, akého pracovníka si táto práca vyžaduje, v mysli sa mi vynorí Dorothy Dayová (ak si vieme predstaviť ju samotnú bez reklamy, ktorá ju začala obklopovať ako výsledok jej mimoriadnosti), osoba ochotná pustiť sa do skľučujúcej, ponižujúcej takmer beznádejnej práce pri riešení lokálneho problému – čiže aby po jednom riešila veľký problém malého života.



XXVI. Niektoré mestá nebudú môcť byť nikdy ekologicky udržateľné na súčasnej úrovni ich populácie, pretože nemajú okolo seba či vo svojej blízkosti vidiecku krajinu, ktorá by ich udržiavala. New York nemôže byť ekologicky udržateľný, podobne ako Phoenix. Na druhej strane niektoré mestá v Kentucky či na Strednom západe majú rozumnú šancu, že sa stanú udržateľné.



XXVII. Aby sa mesto stalo ekologicky udržateľné, treba nejako začať a ja si myslím, že začiatok musí byť malý a ekonomický. Na začiatku by sa dalo, napríklad, zvýšiť množstvo potravín, ktoré spotrebitelia v meste kupujú od farmárov v okolí. Keď sa ekonomika potravín stane lokálnejšia, lokálne farmárstvo sa stane diverzifikovanejšie, farmy sa stanú menšie, budú mať komplexnejšiu štruktúru a budú produktívnejšie. Bude azda potrebné, aby na farmách pracovali niektorí miestni ľudia. Skôr či neskôr, ako prostriedok znižovania nákladov na oboch stranách organický odpad z mesta bude slúžiť na zúrodňovanie fariem v podpornom regióne. Takto mestskí ľudia budú musieť prevziať zodpovednosť a byť náležite motivovaní, aby to robili jednako z túžby po spoľahlivom zdroji výborných potravín a jednak z obavy pred kontamináciou tohto zdroja. Ekonomické zbližovanie medzi mestom a jeho zdrojmi zmení myslenie mnohých ľudí (samozrejme, za predpokladu, že prejde dostatočne dlhý čas). Lokalita, ktorá sa stane čiastočne udržateľná, si bude uvedomovať, že potrebuje byť ekologicky ešte udržateľnejšia.

(1991)

Preložil Mikuláš Hučko