cez vlastne triesky vidim cudzie triesky, cez vlastne brvna nevidim nic. zalamujem rukami: pismena, slova, riadky. 3D puzzle v hayastanskej horucave, 18smerovka v poprchajucej blave. som spat, zase narazam do zrkadiel. pre co som tam siel? mozno pre pribeh:
v krajine, kde sa voda sypala a lial sa konak, vzduch tancoval hukotom vciel. po starocia v udoli kvitli bodliaky.
ine kvety tam nepochodili, vcely teda tkali med z nich. tak to bolo predtym, od nepamati. bolo to obdobie kvetin, raj na zemi.
potom nastali hrosie casy, od slnka vsetky bodliaky uschli. pre nektar bolo treba lietat do vysav, jedinym zdrojom obzivy sa stal mach. mnohe vcely pomreli, niektore sa adaptovali a prezili. vceli tanec sa dost zjednodusil, ostali len zmysluplne figury. uz nebolo preco kruzit. bol to vek trav, druha etapa.
po case nastala dalsia kataklizma: slnko zahubilo mach. vcely bezradne lozili po skalach, hladali nieco, co by mohla byt potrava. vela ich naslo smrt v pavucich dierach, mnoho ich zahynulo od vycerpania. bola to naozaj strasna krajina, hotova nocna mora. skaly, skaly, sem-tam obsidian. nakoniec sa stal ich spasou, cestou zufalstva. farba tych, co prezili, bola cierna. to bol eon obsidianu.
i zdalo sa, ze vcely uz nemoze nic prekvapit. no nakoniec sa i tento vek skoncil. do krajiny prisli zvlastne tvory, zacali zdvihat a premiestnovat skaly. obsidian mizol s nimi. zatialco si zhotovovali okrasy, vcely po tisicoch umierali. posledne klbko tych ktore prezili sa zhrklo okolo kralovny, ze sa poradi, co urobit. nakoniec sa rozhodli, ze vyslu posla k bytostiam zbierajucim obsidian. a vyslali posla. tancoval pred mojimi ocami, lietal az dokym padol vycerpanim. bol to tanec smrti.