Rano, klasika,
sanca, ze sa to zmeni mi vdaka mne samemu unika.
Kusok po kusku,
sam seba prestavam si vazit.
Zit len pre boj.

Nicit inych,
klamat mojich vernych.
Nikto nie je iny,
len si tu kazdy mysli ze sa dopustil viny.

Davno, davno to uz je,
co sme spolu krcahy prevracali,
a vdaka laske, svoje najlepsie casi premrhali,
chrbatom sa k sebe obracali.

Je cas prestat,
prestat ratat, pocitat,
uz to nie je ako bolo,
bolo,
kedy sa dalo z vasich oci citat.

Z toho co bolo ostali iba spomienky,
A z toho co bude?
Nebude!.