Vzdy som mala rada pocit, ked som bola mala a prave som sa poriadne vyplakala, zrejme preto ze som plakavala pre hovadiny, ale to je jedno.



Splin ktory mnou presiel posledne 2 dni bol velmi intenzivny, neslo uz o striedanie nalad, bolo to prazdno, cez ktore som si uvedomovala uplne vsetko, uplne jasne, bez akychkolvek emocii, cely svet, vsetko okolo mna a semtam sa vynorili aj silne emocie z minulosti. Nastal pocit, pasivity, pocit ze sa musi nieco diat same, ze viac nemozem...

Nedialo sa nic. Cakam.

Vsetko je vzdialene stale.

A potom rano zobudim sa zase rovnako, zas rovnako idem do prace a vsetko je predsa ine. Kde sa vo mne zobral tento pocit?



spomeniem si na tie 2 dni a zistujem, ze boli so mnou anjeli, skutocni no ja som ich brala jak obycajnych ludi a tak som ich nevidela a nechcela vidiet. Ze vsetko okolo mna je krasne a ja si slepim pohlad kvoli sama sebe, kvoli emociam, kvoli mojmu egu ktore nevidi to, co okolo mna naozaj je. Chcela by som im podakovat, tym anjelom ktorych som v zivote stretla uz vela, ale anjelom sa predsa nedakuje. Treba ich prijat, byt otvoreny, citlivy a davat pozor. Pretoze oni zase zmiznu a zostanu v nas, v takej miere aku si pripustime. Je ich stale viac a ja ich vidim na vlastne oci, i ked len na chvilu. A dalsi, jeden moment. Kde ich hladat? Tam kde je reakcia, kde clovek nemusi chciet vela, prave tam a nie naopak!



Vsetko je ako ma byt a ja citim dnes omnoho silnejsie ako inokedy, ze akakolvek moja povrchna reakcia odobera mne samej. Preto chcem pozorovat stale dalej co sa deje, citit, plakat a smiat sa