dnes som sa rano zobudil, ako kazde rano o pol siedmej a ako kazde rano som si povedal,ze opat pridem neskoro do prace. tu v brne. priatelku som zlahka pobozkal na lice,odisiel do prace a nechal som ju spat s tym,ze jej neskor zavolam. na moje zaradovanie nefungovali v praci hodiny, takze si mozem kludne zapisat prichod 7:00 a tym si skratit pracovnu dobu o 15 minut, potesi. ako som tak debatoval s kolegynou, prisla mi do hlavy jasna myslienka: som stastny. ano, mam co som chcel, pracu v brne, priatelka je tu so mnou a citim sa fajn. niekto si povie, ze je to bezne, lenze pre mna je to vzacne, pretoze som musel cakat a dufat, nez sa mi toto splnilo. dakujem bohu za svoju trpezlivost, ktoru mi dal do vienka ako malemu dietatu, pretoze zopar ludi by to vzdalo hned na zaciatku, zopar dalsich v polovici a poslednych par pred koncom tohto dlhotrvajuceho procesu. ale ja nie, vydrzal som az do konca a teraz si vychutnavam svoje vitazstvo plnymi priehrstiami. pred sebou mam dalsi ciel, tazsi, komplexnejsi a urcite si budem musiet na vysledok pockat dlhsie ako boli tieto posledne 2 roky, ale to je uz o niecom inom. ja to dokazem...