Skončím v práci slušným ví?azstvom a s nadmieru spokojným šéfom, čo priletel na dva dni a odletel.



Dojdem domov, bojujem s osami na balkone a pohupujem sa do rytmu starých dobrých Global connection diskov. Naložím fajózu, pomulatujem vo vani v tme a sviečkach, zahrám na klavíri nejaké prelúdiá...už je tma, hodím na seba teda akékoľvek veci a skratkou cez močiar prejdem okolo papežského svätostanku za mojim domom, čo hopom skokom bleskom dokončujú robotníci vo dne v noci, aby potom mohli prís? ďalší a natreli trávu na zeleno a do oblohy povešali anjelikov zo zbytkového polystyrénu. Chodím si tak sám po tej obrovskej lúke, čo zaplní sa pol miliónom spoluvercov v túto slávnu udalos?.



Možno necháme spravi? nejaké tričká, cigáni petržalskí už tvrdili, že kúpia a budu vedie? preda?, ak budú do 250.- ....zatiaľ sme na tom, že máme slogan: Jean Paul Two - We Love You! ...veľmi sa to nerýmuje, ale naučíme kupujúcich, že ŽánPálTú-VíLávJú a pridame k tomu pamätný dátum. A šak nejako už bude, dúfam, že sa papovi nič nestane, to by bola velká hamba, ale ako tak pozeram po tých panelakoch...no neviem neviem. Každé okno skrýva tajomstvo či hrozbu, no a v dnešnom svete...no nič prajem papovi aby to všetko pekne prežil a v zdraví sa vrátil spä?.



Ako sa tak rozplývam v dobromyselnosti pribehne ku mne doga. Faaak!

...nemám rád psy, niektoré prenášajú demenciu svojich pánov do zvieracieho sveta. Doga ma ale neznervózňuje, to je šlachtic a prišiel sa len pozrie? a hneď prchol tiež. V duchu si pomyslím, poď už, lebo doga je doga...ale može pribehnú? neurotický ratlík bradatý a bude sa pokúša? ma vystava?, vedomý si toho, že ho nekopnem, lebo zvieratá ako také mám rád.



A tak prejdem z tmavej lúky s bielym kostolom do svetiel neónov hypermarketov a benzinovej pumpy, zahnem do malého parku a vkĺznem do zelenej záhrady mojej malej krčmy. Na bare stojí Ian.



Iana som už spomínal v niektorom z ruských denníkov a je to Rumun. Rumun u nás, žije si, pracuje si...je vzdelaný ale nevytvára vz?ahy. Ja tú schopnos? mám, nuž sa mu prihovorím, hoci Ian je v krčme známy tým, že sa rozpráva sám so sebou a úplne zretelne, ak ste nablízku. Vraví si svoje veci do vzduchu a hlupáci sa mu smejú.



Podídem k nemu a vravím: "Nazdar Ianko, ako sa máš?"

"...a vieš čo? Dobre sa mám. Mám sa tak fantasticky, že akoby som sa znovu narodili."

"To myslíš vážne?"

"...naozaj, akoby som sa znovu narodil, tak dobre sa mám."



Zalesknú sa mu oči a popod fúzy preletí taký nejednoznačný úsmev cigánskeho lesku, hoci on sám je biely s ostrými rysmi na vychudnutej tvári. Môže ma? niečo k pä?desiatke, občas sa s ním asi niekto aj stretne, lebo montuje čosi na bytovom družstve. Beriem mu pivo, hoci na zahrade už pokukujú kámoši, že čo zase robím a prečo nejdem k nim čvirika? o hlúpostiach a tak všeobecne, prípadne o babách...ale to sa ich už veľmi netýka, lebo slobodomyseľníci sme tam už len tí najvytrvalejší.. .)



Prejdem s Ianom nejaké veci o pápežovi, o ÉÚ, o Rumunsku, o španielskej firme,čo ho nevzala do práce..., o Slovákoch, o bryndzi pastieroch a žinčici, či neskôr o zablúdenej časti rumunskej armády, čo v roku 1944 oslobodzovala nekoordinovane okolie Banskej Bystrice...nakoniec ale Ian zahlási čosi, čo som dobre nepočul ale vydedukoval som z toho akýsi problém, konečne lebo tých som ho chcel zbavi?, zatiaľ čo barman si ho nevšímal a mne nahadzoval pivo hneď ako mi v pohári kleslo.



Pýtam sa teda: "...počuj som Ti teraz nerozumel, máš nejakých nepriateľov?"

On na to: "...ále kdeže, nemám nič, nemám žiadnych. Ja som tu sám, nemôžem ma? problémy, kto mi pomôže potom. Dcéru mám tiež a ja tak opatrne si musím ži?."

Vravím neutrálne: "...ale zase v poslednom čase a vôbec tu vo vnútri Petržalky, myslím, že nie je nebezpečno a že násilie sa koná teraz len v meste a aj to už mimo bežných obozretných ľudí...isto sú tu aj nejakí skinheadi alebočo ale tých je zase vidie?....naozaj Ti nikto neubližuje?"



Ian: " ...nié, nié...ja som predsa len taký DéČé...Déčé od narodenia...aj tu mi to dávajú ľudia pocíti?."

...fúúú vravím si, to bude zas čosi zapeklité, zas niekto nálepkuje a robí fóry na človeka, nie síce v núdzi, ale ani na výslní...Déčé, Déčé...,"Čo je to DČ?"

Ian: " Nevieš? ...nechaj tak. To mne nevadí. Mi aj hovoria, že som DČ...nemusíš to vedie?.", vraví posmutnele a chce sa mi zavďači? pivkom za spoločnos? a neustále tvrdí, že má peniaze...až mi to je také zvláštne, nedbám piate ma už nezabije.



Zamyslím sa a hľadím zhulenými očkami na perlivý zlatý dar brata Cannabisu menom Homulus, ako sa točí vo vnútornom víre v krehkom pohári s vodným kameňom na svojom dne, čo tvorí bublinky vzduchu vháňané kompresorom už roky, tak ako aj ja už roky používam túto odloženú sadu skla, čo vedia ľudia znalý veci.



"Dobrý človek?", pýtam sa priamo s pohľadom priamo do jeho očí.

Zarazilo ho to, rozjasnil sa, skoro zaplakal a vraví: "Áno. ...a Ty si prvý, čo na to prišiel."



...neviem... Ian je figliar, ale ja sa zase viem vcíti? do ľudí, ktorí ma zaujímajú...tu som však nevedel, či všetko je pravda, tak ako sa tento večer zdalo. A tiež neviem, či na to dnes náš DéČé nemyslí, keď nosí na rukách prasknutý radiátor kdesi v suterénoch našich panelových hniezd.



Tak je?



(.