Zaujalo ma niekolko prispevkov v klube Psychedelie - o pruvodcovani, setu a settingu..., ktore ukazuju, ze sme v poslednej dobe boli viaceri nezavisle na sebe konfrontovani so symbolom zrkadla. Rozne zaujimave teorie vysvetlujuce tento fakt necham stranou, maju vyznam z hladiska vztahu vedomia a mozgu, ale nemaju vyznam co sa tyka prezivania zazitkov a osobnej interpretacie.





Z poslednej doby mam dva zazitky, ktore sa tykaju zrkadla.



1+1/3 tripu, dva tyzdne dozadu:

Stali sme v Tatrach na utese, pod nami dolina so vsetkymi dedinami,

poliami a lesmi, vyhlad siroko-daleko. Na nebi na obzore pred nami

sa v celej sirke rozprestierali velke biele oblaky, vsetky v jednej

rovine, presne v nasej urovni. Nad nimi modre nebo, dole krajina, v

rovine mrakov polozene zrkadlo, ktore odraza krajinu do neba a nebo

do krajiny, presne podla Smaragdovej dosky - to, co je hore, je

rovnake, ake to, co je dole, to co je dole, je rovnake ako to, co je

hore.



Druhy zazitok ma prekvapil a pomerne zaskocil. Pravdu povediac, som

dost v rozpakoch ohladne interpretace a priebehu tohto 'sedenia'. Som

si vedoma toho, ze tento zazitok zostal otvoreny a nedorieseny,

zatial nemam tusenie, co mi chcel povedat a da sa povedat, ze cakam

na nejaky podnet v blizkej buducnosti, ktory mi podstatne pomoze s

jeho rozriesenim.



2+2/3 tripu, tyzden dozadu:

Po asi dvoch hodinach typickeho priebehu som zacala citit velmi

negativnu energiu zo mna a okolo mna. Napadlo ma, ze telo je len

nastroj. Nastroj coho? Citila som sa ako duch bez tela, vedela som,

ze ho nepotrebujem, ze mi len zavadzia. Fyzicke telo, nechcem ta!

Chcela som ho len tak odhodit a odkracat prec, ale stale sa za mnou

tahalo. Zrazu som videla svoje dobite telo lezat v kute izby;

roztrhane pri kolajniciach v strku - tieto dva obrazy sa stale

striedali. Zapalila som svetlo a padol mi zrak stol a na ucebnicu

patologie s obrazkom kachektickej stareny. Zase obrazy tiel, vsetky

cudzie, vsetky odporne donicene, vsetky rovnake, vsetky zbytocne.

Telo, nenavidim ta! Usla som do kupelne, kde ma zastavilo zrkadlo.

Tvar sa rozne demonicky menila a ja som citili stale obrovsku

nenavist. Chvilami sa mi tvar v zrkadle javila ako uplne autonomna

bytost, chvilami mala rysy uplne niekoho ineho, chvilami sa stracala.

Zrazu ma napadlo Hesseho magicke divadlo, kde stoji pred zrkadlom a

ziada sa od neho, aby odlozil svoju osobnost, lebo len tak moze

vstupit do divadla. Nechapala som, kde sa tolka nenavist berie, ale

vedela som, ze sa musim nad tym obrazom zasmiat, na sebe, zasmiat sa

uprimne a spontanne. Nepodarilo sa mi to, nemala som dost sil a

vzdala som sa.