Dnešná nočná návšteva brata Ľudevíta nebola z radu typických. Vôbec nepôsobil mentorským dojmom, nepoúčal, nevyhrážal sa národným zatratením. Ani jeho brada nepôsobila majestátnym dojmom. Neupravená, rozcuchaná, s výraznými stopami po vyčerpaní a silnej sennej nádche.

Brat Ľudevít ma dnes straši? neprišiel. Prišiel žiada? o pomoc. Sadol si na peľas? mojej postele a s rezignovaným výrazom mi vysvetlil podstatu problému.

Vraj opä? zorganizoval pre svojich chlapcov výlet na Devín. Ale jeho junač sa mu vysmiala, že im sa nechce, vraj tam už raz boli, radšej ostanú v krčme. Samko Hroboň s Jankom Franciscim boli najspupnejší, oni tento puč vyprovokovali. Tak si ich Ľudevít musel bokom zavola? a povyhráža? sa, že ak nebudú plni? jeho želania, v lýceu sa roznesie, že okrem spoločnej manzardy, zdieľajú aj spoločnú posteľ a prečo. Nuž dali si radšej poveda?, aj sladkým bozkom brata Ľudevíta odprosili.

No a ostatných členov tejto panslávskej povaľačskej bandy musel Ľudevít naláka? premysleným marketingovým ?ahom. Na tabuľu napísal veľkým písmom: ak prídete na Devín v jednom pohľade sa vám ocitnú až dve rieky. A to sa oplatí!

Nikto tomu nerozumel, no vidina akcie, že v jednom môže ma? až dve, každého dohnala na zrúcaniny. No a tam potom dostali len Matuškov text Nad Tatrou sa blýska...

Dovtedy bolo všetko v poriadku, vysvetľoval mi ďalej Ľudevít, zaspievali si, zarečňovali, nejaké nicknejmy rozdali a dva ohníčky preskákali. Nič zvláštne, len keby zas nezaúradoval ten čudák a tvrdohlavec Janko Kráľ.

Vždy musel by? iný, vždy radikálny. Aj dnes. On si na Devín, tak panenské podujatie, donesie za kapsu hríbov. A poje ich tam. No ani to by ešte nebola katastrofa. Veď viacero spisov nášho obrodenia už vzniklo podobným spôsobom. Teda po kapse hríbov.

Lenže on, Divný Janko, aby bol úplne iný, okrem lysohlávok musel poža? aj iné dary prírody.

Nečudo, už keď mal aj zuby špinavé od durmanových semiačok, ľuľkovca a keď sa mu odgrgávalo po muškátovom orechu, začal aj vec našu, národnú vidie? inak.

Neprístojne, vulgárne vyjadroval svoj vz?ah k dedovizni a rodnej hrude výrazmi: Mám v piči, Pojebal vašu hlavu veľký kokot, Prichádzam z pojebanej budúcnosti, Ferencváros vyhrá maďarskú ligu atď.

Akokoľvek sa všetci snažili, Jankovi nevedel nik pomôc? ani ho spacifikova?. Darmo ho Samo Chalupka strašil, že ho bude mori?, darmo mu Braxatoris Sládkovičom aj zvaný do ucha spieval sladké túžby po kráse, peknotou nadšený.

Divný Janko len nekoordinovane tancoval svoj starosloviensky pohanský tanec, až kým nepadol z Devína. Teda nezjebal sa. Lebo inak sa jeho pád ani nazva? nedá. To by som vraj musel vidie?, hovoril mi Ľudevít.

Samozrejme, že nepokoje zaregistrovali aj požoňskí žandári. Keď sa dotrepali do podhradia, našli na zemi leža? skrvavenú fúzatú osobu s podozrivým úsmevom na tvári, ktorá odriekala nezrozumiteľné a určite protištátne formulky v nejakom neznámom jazyku. A tak ho vzali nemilosrdne do áreštu.

No a preto ma aj brat Ľudevít prišiel požiada? o pomoc. Vraj ide o všetko. Ak sa vraj dostane na známos?, že Janko Kráľ je fe?ák, môže to zniči? celú prizmu národnooslobodzovacieho hnutia. Vymažú ho z čítaniek a učebných osnov. Aj matičiari sa naserú a štúrovcov v dejinách nahradia bernolákovcami. A čo je najhoršie aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra môže zmeni? svoj názov. A čo len bude s našou národnou identitou a kultúrnou tradíciou? A to všetko len pre hrs? hríbov. A citlivo sa mi rozplakal. Aj hlavu do lona mi chcel zloži?, no to som už nedovolil.

Dobre teda, Ľudevítu. Keď môžem pomôžem. Najmä ak sa jedná o vyššiu a národnú vec.

Pozbieral som sa z postele, povystieral, zazíval, otvoril skriňu a navliekol si svoj tradičný úbor, v ktorom trávim voľný čas.

Keď mi modročervenožltá kombinéza s lesklým pláš?om a veľkým písmenom S na hrudi splynula so svalnatým telom, vystrel som pravú ruku a rýchlos?ou svetla vyletel zo svojej izby. Vzdušnou čiarou som to namieril rovno na Požoň.

Celou svojou silou som rozrazil múry tamojšieho áreštu, teatrálne som vymlátil prekvapených žandárov a pandúrov a zjavil sa v Jankovej cele.

Chudák. Usedavo sa rozreval. Myslel, že prišiel naňho dojazd. Chápal som ho, veď v jeho dobe sa nemal kedy díva? na TV alebo číta? komixy.

Zobral som ho za ruky a vyleteli sme na oblohu. Vrieskal ako zmyslov zbavený. Veršovane.

Neskôr sa jeho vreskoty vydali pod názvom Keby som bol orol vták.

Kým halucinačne rýmoval priletel som s ním do Martina, kde som ho cez okno vhodil do matičiarskej knižnice, tam si už s ním poradia.

A rýchlo som sa vrátil domov. Utrápeného Ľudevíta som upokojil, že všetko je oukej a vypoklonkoval s tým, že musím spa?, pretože zajtra ma čaká ?ažký deň v našej redakcii.