Len tak si snívam o lesku Slnka medzi stromami.

Farbách, čo na sklonku leta zvláštny význam majú.

Rose a kvapkách na schnúcich listoch v protiklade.

Zakryvení listnatých javorov a mäknúcich kmeňov platanov, čo listom zakryjú aj dvesto stebiel trávy, čo nerastie v drnoch v našom parku.



O drevenej chate kdesi v lese, čo zavoní čajom a vlhkým drevom...jej okienku do hôr, čo rozbliká železnú piecku až je rados? chodi? k potoku či jazierku po flaštičku chladného spiritu či ducha našeho, by vrátili sme sa k oranžovému ohňu, čo žmurká v pokoji a roztopaši volnej chvíle.



O smiechu a trasúcich sa rukách nad ránom, čo šálkou kávy hrajú zvončeky s lyžičkou a tanierikom... modrom prúžku prevteleného tabaku, čo vracia sa k teplu a vlahe, na ktorú čakal dlhé turecké leto...o špičke cigarety, ktorá keď je ostrá a špicatá značí, že niekto ma má veľmi rád...ako kedysi keď v toto sme verili a báli sa ju zahasi?, ako aj pomáha? si o stenu kamenného popolníka.



O tichu, čo chlácholí si každý prvý ranný hlas piesne vtáčej, čo možno len nebezpečie komusi hlási, hoci tichý nočný motýľ zmeravel a schoval svoje oranžové bruško, ak mohol toto poču?. Šuchot stebla padlej rastliny, čo statočne ?ahajú mravčí hrdinovia dennej práce. Útek v tichu rannej zore na kraj poľa, kde povstávajú z ležovísk vyplašené srnky a náhly hluk ich behu zahalí temno padlej hmly kdesi v diaľke. V diaľke kam hladíme s rešpektom svojej pozície a uspokojením z kúska cesty za nami, ktorá nás teší.



O hrozne antického vzhľadu s veľkými strapcami dávnovekej révy, čo znamená hojnos? v čaši i mysli, ktorá verí. V ženskú krásu a jej spätos? so zázrakom prírody, miestom a časom. V jej zvláštnosti dané krajinou, čo vzala za svoju a ktorá sa jej páči.



V znaku jesene, čo zhon na stráni vymení za radostný zber a vôňu čerstvej š?avy búrlivej budúcnosti, minulej vlahy a Slnka, čo dá vínu lesk i potom... a opojí ho pesničkou, ktorá vie, kde srdiečko počúva a aké správy má rado.



Šibalské pomyslenia v tichu chladnej pivnice, zatiaľ čo sviečka na veľkom drevenom sude nasvetľuje skladanú sukňu ľudového plátna i vzoru a po troškách odhaľuje biele nôžky vábnej devy, čo bosá stojí uprostred toho kapustného daru, čo v zime pripomenie záhradu a zvlhčí ústa kyslou túžbou po bozku, či len pirohoch pre tých, ktorých chceme ma? pri sebe... a možno aj v kúpeli po hroznách, čo naplnili vaňu teplou vodou a bobuľkami vyprešovaných strapcov...nelepia sa, len kryjú rozpaky tajných dotykov v náručí prírody, čo priniesli sme si domov a vstúpila nám do duše.



S?a by ružové lupienky, po ktorých chodíme v sezónnom snení odviali nás s vetrom kamsi, kde budeme š?astní a nielen tento rok, čo na stranu sa valí a odovzdá leto maliarovi, čo naznačí ho krajšie aby v zime o ňom podumal a šetril farbu jari, kým oprie ju do kvetov, čo zmenia sa v plody našej túžby po kráse a jednoduchej radosti.



Radosti z času, ktorý je bublinkou mydla odrážajúcou dúhu našej skutočnosti a predstáv o jeho naplnení, dlžke času ale hlavne priazne.



O tom...