posledne dva dni som si s az neprijemnou intenzitou uvedomil, kolko casu som v poslednej dobe vyplytval zaseknuty v spolocenskych hrach a v ;pravdach; ktore sa k nim viazu, s ludmi ktori rovnako ako ja vedeli, ze to co si povedat mozeme/chceme je tak nesmierne nudne alebo ze mame tak malo energie mat sa hlbsie radi, ze musime tuto situaciu skusit spravit unique (a budeme to skusat coraz podobnejsimi sposobmi stale a stale) az sa z toho stane banalna bezobsazna schema, uistenie sa o skupinovych kvazihodnotach... som dost inteligentny a dost krasny clovek, ale nezrelost s ktorou som sa pokusal predat to dobre vo mne (a napokon sa s dokonalostou naucil predavat nieco uplne ine, co ani nebolo moje) ma az prekvapuje... tak velmi tuziaci byt obdivovany az som zakonite musel zistit ze ma vsetci maju v pici. a je tazke vyjadrit ako mi je nanic kolko vela veci som v sebe zmenil a kolko z reality zjednodusil aby sa mi jej pozliepany frustrujuci obraz nerozpadol pred ocami uplne

kolko nadeje som zmetabolizoval na sracky v kutoch mojej hlavy