vratil som sa z artfilmu 2003. vzdy ked tam idem som nervozny z toho, ako to cele dopadne. mozes byt len velmi dobry, alebo velmi zly. tam priemer neexistuje. priemer je velmi zly. na priemer sa nadava a zabuda. kazdy rok sa znova a znova bojim, ze budem velmi zly a trapny. ze to neodhadnem. ze si najdu niekoho ineho kto bude lepsi. a kazdy rok to dopadne dobre.



trencianske teplice vo mne vzdy prebudia toho ukryteho mladeho chalana, ktory sa tak dobre citi na party, na podiach vo svetle reflektorov, medzi ludmi. uzivam si to tam plnymi duskami, bavim sa... tak dobre sa bavim. mam pocit, ze toto je moj zivot. chcem aby bol festival stale. aby ma ti mili ludia obklopovali stale. vzdy ma to naplni kopou inspiracie a pozitivnej energie.



kazdy rok po navrate z artfilmu na mna pride depresia - taka obycajna jednodnova, nic radikalne - a donuti ma zamysliet sa. prehodnotit. kde som, kam smerujem?



zaprdena mala agenturka, zaprdena standardizovana pozicia acount manager. je nas na svete, v kazom meste, v kazdom state aspon 10 milionov. account manazeri co lizu rite klientom a sefom a zabezpecuju priebeh nezmyselnych marketingovych kampani, ktorych ucelom je vo vacsine pripadov predat niekomu kto nechce nieco co nepotrebuje prostrednictvom medii ktore to nezaujima. travim tym 9 az 10 hodin denne. nemam cas na seba, na ostatnych, na nic ine. praca, praca, praca. nevidim v nej zmysel.



chcem odist. a urobit karieru vonku. alebo zostat a zacat pracovat v umeni. v telke. v radiu. mozno v divadle. niekde kde je vidno smejucich sa ludi. niekde, kde dostanem priamu spatnu vazbu - inu ako statistiky od agentur pripravujuich prieskumy znalosti znacky ci verejnej mienky. chcem vidiet stastnych ludi, ktorych som rozosmial. chcem pocut potlesk, alebo odsudzujuci krik. chcem pocut krik, hukot... pocity. chcem ludskost namiesto marketingu. chcem priatelstvo namiesto obchodneho partnerstva. chcem umenie namiesto biznisu.



chcem odist zo svojej prace a zacat robit nieco ine. dost bolo pravidelneho vstavania, pravidelnych porad, pravidelnych obedovych prestavok... ale tentoraz to urobim tak ako sa ma. slusne. dost dlho vopred. a tak aby som si nezavrel dvere a neurobil nepriatelov.



cim viac viem o tomto svete tym viac sa mito zda komplikovane. cim viac viem, tym viac chapem ako viem malo. akonahle som o niecom pevne presvedceny, stane sa retaz udalosti, ktore ma presvedcia o opaku. pravda je niekde uprostred.



pretvarka verzus snaha byt na ludi mily. snaha pochopit inych verzus mrte vlastnych problemov. ochota pomoct verzus ludska vychytralost a snaha zneuzit ta. snaha prerazit a nieco dokazat, verzus moje komplexy.



cim som starsi, tym mam pocit ze nad vsetkym trochu dlhsie porozmyslam. a tak to bude aj s bliziacou sa zmenou ktoru citim. pomaly. s rozmyslom. v klude. chvilku pockaj, vela pracuj, bud poctivy, nic nepodcenuj, davaj si pozor, pomahaj ostatnym, premyslaj a bude to dobre.



niko mas na to. uz sa to potvrdilo niekolko krat. mysli na uspechy v case ked je najhorsie. mysli na neuspechy v case ked je najlepsie. mysli na seba ked sa to vsetko serie a mysli na ostatnych ked sa vsetko dari. pocuvaj, premyslaj a nevzdavaj sa. chod. postupuj. kazdy den o krok. aspon jeden krok a uz nebudes stat.



...a potom raz mozno najdem aj teba. budes krasna, bude inteligentna a bude vediet zaobchadzat s mojimi zmenami nalady. budes pre mna mat pochopenie a nikdy mi nedovolis zapochybovat, ze si absolutna bohyna.



takze podme na to...