Po siedmich kilometroch som prisiel k telefonnej budke. Bolo v nej ako v saune. Chcel som nechat dvere otvorene, ale zatvarali sa sami od seba. Pomaly, ale dosledne. Kym som tlacil bicykel hole kopcom, preslo okolo mna niekolko motorkarov. Sli rychlo. Neboli to muzi ani zeny. Skla na prilbach mali cierne. Listy vedla cesty sa zvirili az chilu po nich. Cislo som vytocil nechtom, tlacidla boli prilis horuce na to, aby som sa ich dotykal normalne. Ked som sa konecne dovolal, zacala 20 metrov odo mna hukat poplasna sirena. Po chvili som polozil, dosli mi mince a aj tak som okrem sireny nic nepocul. Ked som vysiel z budky, sirena stale hukala. Spomenul som si na branne cvicenie na zakladnej skole. Potom bolo ticho. Aj v krcme bolo ticho. Vsetci na mna pozerali. Rozmenil som si bankovku na drobne a vracal sa k budke. Pred poziarnou zbrojnicou sa zhromazdilo niekolko muzov. Obliekali si oranzove vesty. Ten, co este pred chvilou kosil travnik pred svojim domom vysvetloval autobusakovi, ze dalej ist nemoze. Ten mu vysvetloval, ze dalej ist musi. Ostatni stali a pozerali. Uz som sa nedovolal. Okolo presla sanitka. Sadol som na bicykel. Letel som dole kopcom. Oproti sla dodavka. V nej dvaja muzi v bielych koseliach s vysokym golierom. Zozadu bola na matnom skle cerna vetvicka, decentny napis a telefonne cislo. Zasli za zakrutu. Dal som si pivko. Vonku zastavila motorka, bol to muz. Prisadol si a rozpraval mi nieco bavorskym dialektom. Nerozumel som mu ani slovo, tak som sa aspon usmieval. Pravdepodobne uplne nevhodne.