Rastie tu take mnozstvo lesnych jahod a nema ich kto zbierat, tych 100 ludi co tu byva na to nestaci. A slniecko svieti, vonku sa pasu ovce, muku mame z nedalekeho mlyna a na pivko z miestneho minipivovaru si zajdem par kilometrov na bicykli do dedinky. A slniecko. Niekedy az zabudnem na to, ze jediny blizky clovek, ktory tu so mnou je, je to krasne cudzie dievca, co byva o izbu dalej, s ktorym som stravil dva roky a ktore ma svojim sposobom milovalo, mozno tak ako ja ju, ale teraz je z nej uplne cudzi clovek. Este cudzejsi ako vsetci ti nemci co sa cas od casu prezenu v helme na horskom bicykli po cesticke a nevsimnu si ani jedinu lesnu jahodu, cudzejsi ako vsetky tie babky a dedkovia ktore rano pozdravim ‚Grisgot’ ked slapem na starej koze do strizne a uz ich nikdy v zivote neuvidim. Vecer pojdeme na bicykli do dedinky. Pojdem prvy, ona za mnou. Po par kilometroch sa obzriem a ona za mnou nebude. Nebudem cakat.