Realita nie je iluziou, je volou.

Vola je predurcujuci vnem.

Struktura vnemu je podmienena.

Podmienkou je odozva zameru.

Odozva moze byt iluziou v dalsom kroku.

Predchadza mu vsak uvedomenie si rizika sebaklamu.

Ignoraciou rizik, zijeme zivot, ktory sa vykresluje riadenou predstavou.

Predstavou, ktorej zaklad je jeho podoba a tvar, ktorym podmienujeme vnem.



Vnem toho ako bude, co chceme a da sa mat.

Mat ako zazit, chciet ako dosiahnut.

Dosah posunu je dany zhodnotenim odozvy.

Odozvy k skutocnosti, ktora je zvladnuta a podsuva vystup.

Vystup je vnem, podmieneny zamerom zaujmu ho spoznat.

Spoznat, ...nie zhodnotit.

Ziskat postacujuci balik rezonujucich informacii, ktore pokladame za relevantne k subjektu popisovaneho zaujmu.

Rezonancia je tu vrcholom (peakom) trasuceho sa spektra.

Spektrum je na osi a deteguje odozvu.

Vnimame ho ako pohlad vpred a minulost je tu len rozsirenim hladania.



V skutocnosti je os priamkou a polrovina kde vystupuju jednotlive vrcholy zlozenim otazky a ocakavanej odpovede.

Vola ziskat odpoved je predurcujuci vnem cize ocakavanie.

Ocakavanie navonok ci dovnutra.

Dovnutra je zamer, navonok je predstava.



Preto neexistuje rovnovaha osobnosti ani ich porovnanie.

Preto osobnosti kontrolujuce priebeh svojho vonkajsieho prejavu tvoriaa imidz.

Ten je dezinformaciou dovtedy, kym neakceptujeme dlzky celej osi.



Zameriavame sa na vysek a ovplyvnujeme, z neho ziskanym pohladom svoju predstavu o celku a integrite pozorovaneho subjektu.

Subjektu ako cloveka, ktoreho vnimame vlastnym hodnotiacim obrazcom.

Sifrou, ktora zahaluje to, na co sa nepytame.

Nemusime sa pytat mimo svoj obrazec.

Lenze vtedy si nemozeme byt isti, ze vidime hlavnu informaciu.



Nie je to o energii, vlastnej, volnej, danej, prejavenej.

Je to o tom, aky obraz o cloveku si staviame.

Ale vystup tohto pozorovania je len reflexiou nas samych.

Hladat nazor na zaklade vlastnych kriterii, je volou venovat si iluziu.



Drzat sa jej, je opustenim zameru spoznat.