Tak som sa celkom primerane rozžil.

Nejako rýchlejšie ide čas, ale len vtedy keď na nič sa nechystám.

Keď viem, že idú hodiny len v čase, nie v dni samotnom.

A do toho ten tieň pomerne prázdnych ulíc, čo si len ja myslím o nich z bočných uličiek a zákutí upršaného mesta. Mám to rád... išiel som medzi ľudí v ich nervóznu dennú hodinu, v inej nálade akú by som býval mal či mával.



Mával...na svet spoza modrého okna za mojim chrbtom s fóliou utlmujúcou priesvit okolia a v?ahujúcou dovnútra miestností so sklenenými oknami, za ktorými behal rozruch. A môj tiež.



V predstave, či ja som a točí sa len okolie.

Či vlna nášho spoločného myslenia neskratuje už aj vo vý?ahu keď stúpame či klesáme každým poschodím a stojíme v tesnej blízkosti, rôznych svetov, pováh, š?astí a š?astí získa? š?aste...alebo len malé neutrálne š?astíčko, že nestihlo nás neš?astie, či š?astie,že v neš?astí vyviazli sme so š?astím a sme spä? na zemi. ...cink...

.--.

...vystupujeme...máme mostík.



Z toho všetkého poznáme všetko. Všetko, čo sme mohli.

...čo dalo sa vzia? z blízkosti tých, čo ostali tým, čím všetkým chceli by?. Všetkým, len tak všedne všetkým, aké všetko kedy poznali a čo stalo sa ním nech splní sa aspoň niečo.



Sú tam v šedej budove...here and now, here and now the dream is over ...a ja som sa medzičasom už dvakrát dostal na pustý kopec, čo nad mestom v noci ukazuje hviezdy len také, aké vie si nasvieti? samo.

No a tam, v diaľke ostrobiely pútač...žiari v noci kraja lesa a láka.



Láka, vábi, volá...a sľubuje a máva...na všetko to š?astie , ktoré poskytuje. Na výmenu...



...už nemením.



Chcem iné.





























///denník bez obrázku...