 |
|
| node: | ...vanok |
| template: | 4 |
| parent: | blogs |
| owner: | bruno |
| viewed by: | |
| created: | 19.11.2006 - 19:05:51 |
|
cwbe coordinatez: 101 63535 21 2764109 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | public |
| net: | yes |
total descendants::
total children::1
7 ❤️
| marine | 0 |
...jej
prebral sa na to ako opat padal,
ako si opat vymienal ten tak dobre znamy pohlad
jeho verneho kamarata vetra.
vetra ktory sa na neho opat usmieval,
a ktory mu opat svistal v myslienkach jeho sna.
sna padu ktory iba bdie.
tym padom zabudal,
sam seba.
nepadas,
vravel mu tym jemnym vankom do ucha.
len sa skus otocit,ved lietat uz vies
zasmej sa im opat do oci.
pozri
aha,ved to si ty.
len otvor oci aj ked ma nevidis.
nemas tu dno,
nemas tu ani oblohu,
tento vesmir je predsa tvoj
...a ty ma aj tak citis
marne si spominal ci to bol opat
jeden z jeho zivych snov,
snov pri ktorych sa nespi.
ci to bola opat ta kaluz sameho seba,
ktora bola sice cira ako jeho pohlad,
no zrkadlila iba ten znamy pohlad bez tvare
pred ktorym stale utekal.
vedel len ze mu zacina byt zima.
kde si teraz?
spytal sa ked uz zacinal pomaly rozoznavat ten pocit ked mal kridla.
kde si ked ta potrebujem?
krical z plneho hrdla,no sam svoj hlas nepocul.
videl len svoje oci ako mu kazdym dalsim kuskom seba,
starnu a miznu v tej kaluzi ktoru tak nemal rad.
som stale s tebou,
som tu a som aj celkom inde.
som v tebe,
a ty si vo mne.
som vsade tam kde ma chces,
a kde ma nevidis.
som aj tam kde ma vidis,
no kde ma nechces.
zasepkal mu vankom vetra do oci.
pomaly si zacal uvedomovat
tu stratenu podstatu seba.
tu klzkost rychlosti ktoru mu vmietal cim dalej viac do oci.
v myslienkach zacinal byt opat malym chlapcom,
chlapcom ktory ho kedysi poznal.
chlapcom ktory sa videl vo vsetkych kaluziach ktore vobec neboli,
no mali jeho stratenu tvar.
smial sa ocami,
rukami lapal vietor ktory sa s nim opat hral.
spoznaval seba,
spoznaval aj ten tichy vanok na ktory sa zrazu zmenil
ten doverne znamy hlas.
chcel sa smiat,kricat z plneho hrdla
TO SOM JA...
vedel len ze uz nepada.
vsetko zrazu stichlo,
i ta rychlost marne bojujuc
s pritazlivostou jeho detskych dlani prestala byt tmou.
bol tam len on,
jeho svet ktory nema oblohy,hviezdy.
svet
ktory nema dna.
uz ma vidis...?
opytala sa ta tvar chlapca v kaluzi nad ktorou stal.
tvar chlapca,
ktory sa na neho usmieval.
Verba ita sunt intelligenda, ut res magis valeat quam perea...
prebral sa na to ako opat padal,
ako si opat vymienal ten tak dobre znamy pohlad
jeho verneho kamarata vetra.
vetra ktory sa na neho opat usmieval,
a ktory mu opat svistal v myslienkach jeho sna.
sna padu ktory iba bdie.
tym padom zabudal,
sam seba.
nepadas,
vravel mu tym jemnym vankom do ucha.
len sa skus otocit,ved lietat uz vies
zasmej sa im opat do oci.
pozri
aha,ved to si ty.
len otvor oci aj ked ma nevidis.
nemas tu dno,
nemas tu ani oblohu,
tento vesmir je predsa tvoj
...a ty ma aj tak citis
marne si spominal ci to bol opat
jeden z jeho zivych snov,
snov pri ktorych sa nespi.
ci to bola opat ta kaluz sameho seba,
ktora bola sice cira ako jeho pohlad,
no zrkadlila iba ten znamy pohlad bez tvare
pred ktorym stale utekal.
vedel len ze mu zacina byt zima.
kde si teraz?
spytal sa ked uz zacinal pomaly rozoznavat ten pocit ked mal kridla.
kde si ked ta potrebujem?
krical z plneho hrdla,no sam svoj hlas nepocul.
videl len svoje oci ako mu kazdym dalsim kuskom seba,
starnu a miznu v tej kaluzi ktoru tak nemal rad.
som stale s tebou,
som tu a som aj celkom inde.
som v tebe,
a ty si vo mne.
som vsade tam kde ma chces,
a kde ma nevidis.
som aj tam kde ma vidis,
no kde ma nechces.
zasepkal mu vankom vetra do oci.
pomaly si zacal uvedomovat
tu stratenu podstatu seba.
tu klzkost rychlosti ktoru mu vmietal cim dalej viac do oci.
v myslienkach zacinal byt opat malym chlapcom,
chlapcom ktory ho kedysi poznal.
chlapcom ktory sa videl vo vsetkych kaluziach ktore vobec neboli,
no mali jeho stratenu tvar.
smial sa ocami,
rukami lapal vietor ktory sa s nim opat hral.
spoznaval seba,
spoznaval aj ten tichy vanok na ktory sa zrazu zmenil
ten doverne znamy hlas.
chcel sa smiat,kricat z plneho hrdla
TO SOM JA...
vedel len ze uz nepada.
vsetko zrazu stichlo,
i ta rychlost marne bojujuc
s pritazlivostou jeho detskych dlani prestala byt tmou.
bol tam len on,
jeho svet ktory nema oblohy,hviezdy.
svet
ktory nema dna.
uz ma vidis...?
opytala sa ta tvar chlapca v kaluzi nad ktorou stal.
tvar chlapca,
ktory sa na neho usmieval.
Verba ita sunt intelligenda, ut res magis valeat quam perea...