total descendants::8 total children::5 |
Poznate ten pocit ked sa s niekym poznate uz dlho. Mate sa radi, travite spolu vela casu a nemate ziadne tajomstva... A zrazu len citite ze sa nieco zmenilo... ze uz s nim nemozte hovorit o vsetkom, stranite sa tem: „kto s kym, kde, kedy...“ a drzite si umely odstup lebo... ... asi som sa zakukala. Namotala. Mam ho rada. A asi je to viac ako by som si pred tym vedela predstavit. Kazdopadne je to tu a ten pocit je taky novy a sviezi a ocistny... desivy. Zrazu som zmatena a neviem ako sa spravat. Nechcem zbytocne kazit to co medzi nami je, hlavne ked o par mesiacov odchadzam. Oplati sa to? Asi nie... Ma ma aj on rad? ... Je taky dobry a sprava sa ku mne uplne ukazkovo. Ale sprava sa tak ku vsetkym. Je zvlastne byt v jeho blizkosti a pritom tak daleko. Uplne tuzim dotknut sa ho a mam pocit akoby bol neznou, krehkou kvetinkou a ja by som ho mohla znicit. Sme taki ini a ja mam strach ze som na nho velmi ZLA. Uz minule som si povedala ze dobri chlapci nie su nic pre mna a on je priam prototypom chlapca ktoreho by ste sa nebali predstavit svojej matke a viete ze by si ho oblubila... Rozmyslam ci sa z tohto celeho nieco vykluje. Je to uz otrepany problem ktory riesil asi kazdy. Neviem ci to cele moze viest k stastnemu a uspesnemu koncu. A neviem co by bolo tym uspesnym koncom. Mam pocit ze riesenim bude len jeden zo scenarov ktore som si uz viac menej zazila: - poviem mu pravdu, on neciti to iste a cele priatelstvo je zmarene. Zbytocne... - poviem mu pravdu a on bude citit to iste. A budeme spolu... 2mesiace... :( - nepoviem mu pravdu a budem sa tvarit ze sa nic nestalo. Po dlhej dobe sa kona priznanie a nasledne zistim ze on citil to iste... a budem zit s pocitom ze som premarnila sancu byt s nim stastna... aspon tie 2 mesiace... Potrebujem to vyriesit a citit ze nenechavam za sebou nic otvorene. Chcem mat cisty stit a pri tom nikomu neublizit. CO MAM ROBIT?????????? |
| |||||||||||||||||||||||||