Ako die?a som zažil zvláštnu príhodu..ako prváčik som kráčal jedného jesenného, sychravého rána do školy, keď som na školskom ihrisku asi 10 metrov pred sebou zbadal srnku s vyplašenými manga očami, plnými strachu..chvela sa. Ten obraz ma ohromil ..hmla, jemný dážď, postindustriálne sídlisko a vyplašená srnka. Nevedel som čo robi?, chvíľu sme sa dívali na seba..a keď som sa mimovoľne pohol srnka sa vyplašila a vybehla na cestu, autá trúbili..a potom mi zmizla z dohľadu.

Neviem ako dopadla, myslel som na najhoršie...a plakal som, ako to len deti vedia. Celé detstvo som na to myslel...a dnes, keď som po daždi stál na balkóne...zrazu priletel rovno pod môj balkón krásny bocian. Opä? tá situácia: ja, plaché zviera ..na sídlisku. Ten bocian, jeho rozvážne pohyby, ta krása...dojalo ma to a ja viem, že ten malý chlapec vo mne ešte stále je.