ja už sa tu na to asi fakt vybodnem.

dajte mi jednu pozitívnu vec a budem happy ako šteniatko.

napr.dnes:
už hodinu a pol sa snažím pochopiť fungovaniu tejto hlúpej mašinky pred sebou. vzdávam sa. žiadne fotky nebudú, žiadne referáty tiež nie, až o týždeň, keď prídem znovu do ba a bude čas to uploadnuť na tej starej kraksni čo máme doma. proste to nejde. keď počúvam kamarátov ako mi radia, pripadám si ešte viac ako idiot. samé konvertor, GNOME (dobre, toto tuším čo by mohlo byť..), neviemčo...
proste som lama.
ako na počítače, tak aj na život - kruci, možno už mi ho ani veľa nezostáva. som si z toho vždy robila srandu, že už len 4 roky - teraz možno 4 mesiace, ak sa to nepodarí. snáď nie, snáď to bude ok.
zabudla som aufsatz do školy.
je mi celý deň zle a ani sprostú palicu si neviem nájsť...
zajtra mám povedať ľuďom, ktorí pre mňa neskutočne veľa znamenajú, že pre moju neschopnosť a preto že som kripel 2 týždne pred premiérou musím odísť zo skupiny. samozrejme, že žiadneho náhradníka nemáme...
takže nebudem tancovať. už nikdy.
mein herz zerbricht.
polka môjho sveta je preč, všetky plány do budúcna, shows, vystúpenia, pocity na pódiu, súťaže - všetko zmizlo ako šibnutím čarovného prútika.
verdikt lekárky znel: najbližší rok/dva snáď nie viac, žiadna prílišná fyzická aktivita! môžem robiť tak jogu.
nuž, tanečnica zo mňa nebude, aj keď to vyzeralo celkom nádejne... nejak odchádza chuť na čokoľvek iné, aj keď je to asi banalita...
všetky tie plány, konečne sme sa dostali na majstrovstvá sveta, konečne si na moje meno dokážu spomenúť (aj keď zatiaľ ešte asi trošku s problémamy:) ľudia ako b.flynn, máiréad nesbitt, ronan morgan a pod. ja viem že to nič neznamená, ale pre mňa to znamenalo veľa.
všetky tie chvíle tesne pred tým než "show goes on", make-up v šatni od maskérky, stres pri hľadaní kostýmov... a to všetko za potlesk, za pocit. a v neposlednom rade aj vyberanie školy tak, aby som mohla tancovať, roky žiadna dovolenka, lebo bolo treba zaplatiť kostým... a na čo?
a samozrejme, nedokážem nič iné ako sa sprosto sťažovať a ľutovať, ja viem.
ale aj ja chcem občas. niekoho kto ma bude aspoň chvíľu presviedčať, že to bude ok. nech mám komu uveriť.
matka je nasratá, že sa celý čas snažím to "zľahčovať". lebo však ja som chorá, nič nemôžem...uáááááá, už tomu začínam fakt veriť a je mi z toho zle. len som chcela byť optimista. teraz jej verím a je mi fakt veľmi, veľmi zle. zrazu bolia aj vlasy.
som strašne unavená, už som to hovorila?
a - slovami klasika: povedala by som, že asi mám depresiu, ale keď to je také hlúpe slovo...
moja matka - uff, no ja neviem. ja ju asi nikdy nepochopím, nech sa snažím ako sa snažím, nejde to. nerozumieme si. ubližujeme si. ja už fakt neviem čo s tým. psychológovia, sedenia, úteky z domu, samovražedné sklony...
bŕŕŕ.
nevyznám sa v ničom, kazím čo chytím.
najhoršie na tom je, že som asi taká nejaká krava naozaj. lebo je mnoho ľudí, ktorí mi to želajú. takí, o ktorých som si to nemyslela. na ktorých mi záleží/záležalo.
whatever.

prázdna izba, prázdne okno, prázdna posteľ, prázdna - ja? a viem ja?
nemecky neviem, anglicky neviem, slovenčina tiež pokulháva (gramaticky), česky teda tiež nič moc a ruštinu už som zabudla aj tie dve a pol vety čo som vedela.

ja viem, viem - všetko čo spravíš sa ti raz vráti. nuž, niekto aspoň môže byť rád.

jedna žena mi raz povedala, že mnohí ľudia okolo mňa sú ako jesenné lístie. trošku zafúka a vietor ich odveje ako papier.
je to zvláštne, ako keď niekto zomrie, ľudia rôzne reagujú. väčšina rýchlo zabudne, alebo to vníma len matne - každopádne život ide ďalej a asi je to aj dobre.


---
a teraz si predstavte, že tieto stavy mám každý večer. kríza, čo?
a plakať nemôžem, lebo ma z toho bodá srdcový sval (jeden z orgánov, ktoré sa vo mne rozhodli samovoľne rozložiť.)
tak neplačem.
vlastne už nerobím nič.
keď sa niekomu žalujem a ľutujem ako teraz, je mi zo seba na zvracanie. keď to nerobím a niekto sa to dozvie, je naštvaný.
tak čo teda..?

"šetri sa, dávaj na seba pozor!"
veď dávam. tak nejako automaticky. jem málo, no pravidelne, teplá strava, žiadne párty ani diskotéky, spať o desiatej a minimálne osem hodín. nohy v teple a poctivo brať tabletky. a hlavne sa šetriť.
strašne ma tento spôsob fungovania ubíja.

nuž, zoženiem si paličku, takú ako páni nosili ku fraku a pôjdem sa pomaly, pomaličky prejsť. lieky dám do tašky na plece - keby niečo, nostalgicky sa zastavím pred tanzschule schmidtschlaeger a pôjdem vyhodiť stepky aj softy do koša, kostými podarovať skupine a zistiť, kedyže to mám byť u toho imunológa na prvú hospitalizáciu. ach a samozrejme treba zavolať do autoškoly, že nemôžem robiť jazdu, lebo tie antibiotiká a všetky možné tabletky spomaľujú reakcie a svietia veľkým výstražným nápisom (samozrejme, hrubým vytlačený): Přípravek ovlivňuje schopnost řízení motorových vozidel!
a potom sa pomaly, pomaličky otočím, pôjdem si do billy kúpiť jedno jediné jablko, lebo bielu ritter sport už nemôžem. a budem premýšľať kedy mám byť na prednáške. budem počúvať MP3 II - CD ktoré som kedysi dostala a ktoré ešte stále kraľuje v mojom discmane a do rytmu si budem klopkať tou paličkou. "the cure - doesn't cure at all"?
potom pohľadám všetky staré adresy ľudí, ktorých už dávno odvial čas a pošlem im niečo milé. pohľadnicu, vylisovaný kvietok, cukrík alebo proste niečo. bez spiatočnej adresy. pôjdem po dlhej dobe navštíviť na tréningy ľudí, ktorých som nevidela tak dlho, že už si moju tvár vybavujú pravdepodobne len matne. vlastne ani neviem, koľko z nich ešte budem poznať, veci sa tak rýchlo menia. a nakoniec si pozriem západ slnka. možno ho aj odfotím, svojim lacným nekvalitným foťákom. a to bude všetko,lebo samozrejme, neviem tie fotky dať na net.