chcem to povedať. musím,
chodím do jednej triedy s tými istými ľuďmi už siedmy rok. vždy som mala dosť kamarátov, nikdy som nebola sama, necítila sa osamelo, ani ako outsider.
ale až keď sme prešli na strednú školu, -a začala som si formovať isté názory, v niektoré veci prestala veriť, v niektoré znovu začala, - som si uvedomila_som si naozaj uvedomila prítomnosť dvoch ľudí.
neviem čo konkrétne sa zmenilo, ale zo vzťahu , ktorý bol založený len na vtipoch, na takom, bežnom vnímaní sa,
ktorý nebol ničím zvláštny, brala som ho ako samozrejmosť, a ich dvoch ako súčasť.
ako. súčasť niečoho s čím sa stretávam denne
potom sa to začalo všetko meniť,
vnímala som ich reálnejšie ako čokoľvek iné.
ako kohokoľvek iného.
začali sme spolu tráviť viac času, ako trojica kamarátov. dve dievčatá a chlapec. bolo to skvelé, nebolo to ako ostatné „vzťahy“ v triede,
tento bol ozajstný. nebavili sme sa ako spolužiaci, ako ľudia ktorí sú náhodou v ten istý čas na tom istom mieste, ale ako naozajstní kamaráti.
bavili sme sa o tom ako prirodzenosť zaniká, ako sa dnes pokladá sa niečo zvrátené
bavili sme sa o tom ako ľudia ničia všetko čo môžu, aké je mesto stiesnené
potom sa niečo zmenilo
ON sa zaľúbil____do mňa.
ja milujem jeho povahu, jeho obetavosť, jeho spôsob vyjadrovania sa, jeho lásku k deťom, a ku zvieratám, jeho smutné nálady, jeho vyčítavý pohľad, jeho tenisky so zelenou hviezdičkou, jeho príšerky ktoré mi kreslí po zošitoch, na lavicu... toto áno, ale nie jeho
ale možno som povrchná, ale nechcela som,(iskra?)
bála som sa, že zničím priateľstvo, to sa aj stalo...
dlhšie sme sa nebavili, ani s ŇOU ani s NÍM
tento rok sme sa znova začali baviť, a dúfala som, že sme niektoré veci prekonali.
vyzeralo to tak, bolo to lepšie ako predtým.
hovorili mi všetko. ja im nie, lebo...lebo som nechcela, lebo som sa bála, a stále sa bojím.
no JEHO postoj ku MNE sa nezmenil,
teraz k NEJ- je to skvelé dievča, miluje tenis, venuje sa mu naplno, vždy spolu len sedíme, pozeráme z okna, počúvame nejakú muzičku, niekedy sa spolu vôbec nebavíme, len sme pri sebe, a vnímame sa. je jedna z mála ktorým poviem čo cítim,
ona to dobre vie. na rozdiel od ostatných však namňa moje slabosti nevyťahuje,
a tak isto zomňa nič nasilu neťahá. nechce vedieť to čo ja niesom schopná povedať.
v poslednom čase toho mala dosť, nechcela povedať čo sa deje, nechcela som ju nútiť,
sem tam sa stalo, že sa dvihla uprostred hodiny a jednoducho odišla preč.
až dnes mi povedala. povedala že som prvá komu sa s tým zdôverila.

pred mesiacom jej umrel kamarát, s ktorým trávila čas, po tom ako sme sa prestali baviť,
bol ťažko chorý,
a jedného dňa jej napísal „dojdi dnes, počkám ťa, teším sa na teba“-__
jej sa nechcelo, nedošla...
to bolo v nedeľu...v utorok__ jej zavolali jeho rodičia a oznámili jej, že zomrel.
v ten deň bola v škole duchom neprítomná, aj keď ostatní si to vôbec nevšímali
došla som k nej a iba som ju objala,
netušila som, že to pre ňu bude toľko znamenať
v ten večer mi poslala SMSku, že mi ďakuje za všetko, že netuším čo som urobila, ale pre ňu to znamenalo veľa.

prvý krát sa stalo, že sme plakali obe naraz. povedala som jej, že viem presne čo myslí,
pretože som to zažila tiež, s babkou
je to 5 rokov čo zomrela, ale neprejde ani deň aby som si to nevyčítala, aby som na ňu nemyslela,
viem, že ju tá veta neutešila,
ale viem , že jej pomohlo že to povedala. že sa jej uľavilo.
aj mne sa uľavilo, je mi lepšie,_cítim, že je to naozajstná kamarátka, ale bojím sa...
teším sa, že som konečne hovorila o citoch, o výčitke, ktorú mám,
ale som smutná, pretože som netušila čo sa dialo
chcem jej pomôcť, aby zabudla. i keď to nieje správne, nesmie naňho zabudnúť.

len.
„keď som ho vtedy zdravila, nevedela som, že to bude naposledy“
vraj jej každý týždeň volajú jeho rodičia. a vravia jej „dnes sú to dva týždne“. .ona to VIE!!! vie to viac ako DOBRE!!! nerobte jej to.. nezaslúži si

ešte mi povedala__ že dva roky bola (je?) zamilovaná do NEHO, do toho, ktorý chcel mňa a ja jeho nie
mrzí ma to, že sa mi musela pozerať do očí, a tváriť sa , že je všetko dobre, že sa nič, vôbec nič nedeje, že sa somnou smiala, že počúvala keď som sa sťažovala, že ho nechcem, lebo ho nechcem stratiť.
mrzí ma, že som odmietala niečo čo ona milovala,
mrzí ma, že som jej prišla bezcitná, a že musela počúvať JEHO reči o mne a nemohla nič povedať.
mrzí ma, že sa to celé tak zamotalo.
mrzí ma, že jej to nevyšlo
.
a .
viem, že zajtra v škole, bude všetko iné ako bolo doteraz.
a dúfam, že lepšie,

lúbim ťa..