Pomaly a jemne, z bielo-sivej dlhej zimy, plnej konarov a tucnych vran, zasvietilo slnko. Uz su prec vsetky moje mylne pocity. A zacal vonat vzduch. Drevom, travou, hnilymi listami a novymi kvetmi. Sem-tam vtaci trus. Otvarali sa mi oci velkymi zelenymi listami. Chcela som iba sediet, pozerat sa na oblohu a vychutnavat si ten pocit, ze dycham. Ako vsetko okolo mna sumi. Ako sa ku mne prediera kazdy pohyb, kazdy zvuk a vsetko. Konecne!



Bol to nezny tajfun, co takto prisiel za mnou. Aspon niekedy mi stacilo malo, s nim. To malo krasne, ciste a mozno uprimne. Noc ziarila rovnako ako den, ked sme fukali do listov na stromoch. Boli sme spolu a cerpali z nicoho. Vedela som, ze uz nic mylne nieje, nic co by som mohla ocakavat a nic, coho sa obavat. NIC. Povedal mi: rozvi svoj cit a rozdavaj nehu. Nie, nie je to omyl a objal ma!!! A mmm. . . tak velmi pri mne. Dava mi teplo, je uzasny, dava mi lepsi pocit, je jemny, dava mi tolko bezpecia a je cudzi. Citim, citim, citim ta, ale opatrne. SIMLICITY.

A unasal ma lahky vetrik. Chvilu a potom zosilnel, silnejsi a nadherny, letela som s nim.V neistote silnejsie a silnejsie. Az? Co mohlo byt viac? Pustil ma!

Dakujem! povedal a prajem ti krasny let, no so mnou uz nelet a let si ako chces. Stratil sa jeho liecivy ucinok. Bol to clovek, je to clovek. Stratil svoju svatos. Stratil svoj sarm. Navzdy. A nez som sa stihla povedat Co to znamena? - bolo neskoro. Uz je prec vsetka ranna rosa, slnko ju premenilo v prach.