Niekto si z nas robi poriadnu srandu. S nepritomnym,zakalenym pohladom si sedi na vysavaci zapnutom na opacny chod a tu dole vyvolava anarchiu. Z casu na cas rozmlati nejake to okno, prenesie cokla k dveram skladu samoobsluhy a vytesi sa na rozsekani zabetonovanych ucesov.

Dochodkyna ma na ceste z obchodu pevne napnute usi na sietovke a krabice polotucneho mlieka sa drhnu od smiechu co je to za skvely pocit vznasat sa vo vetre.

Vtaky zaberaju poslednymi, nasilne vysukanymi silami a zmagorene uz aj celkom zabudli, kam sa to vlastne vybrali.

Vsetkych odolavajucich zalialo uzasne bledozlte slnko. Dobre, ze sa este v novembri stihlo ukázat.

To male copate si naprazdno vykracuje ako vevericiak Patrik v koliesku za stavnatym orieskom. A ruky stale v bok. To je asi taky automaticky reflex namosurene sa tvariacich detskych ruk ked pofukne.

Ludia naberaju v tvari zltkasty nadych a nohy v hnedastych pancuchach tučnej zenskej vyzeraju chutne ako klobasova salama po dlhej ceste na dovolenku do Bulharska.

Muzik na zastavke devatdesiattrojky stoja, vzhliada nahor a dlhe cierne vlasiska mu cenzuruju pohlad na nebo.

Teta v zelenom autícku pokojne chrume snehove pecivo a nesympatak sediaci oproti v trolejbuse aj tento tyzden praská s cestovnym listkom. To nie je len tiche suchotanie, ale pravidelne a hlasne plaac, plaac. Vsetci nanho zmrastuju celo. A ani sa im vobec necudujem.