Pozeral som vecer dlho do ohna. Dlho som sa rozpraval, komunikoval so sebou, kladol si otazky, na ktore som si nasledne odpovedal. Klasicke myslenie, premyslanie.
Vysvetlil som si to vsak takto:
Pomocou ohna so mnou komunikolval duch ohna, vyslanec mozno niekoho ineho. Na moje otazky mi on (alebo oni) hybal s uhlami pohladu, modifikoval myslenie (za to ze som im posielal cez krb drevo). Cize do mna prehovaral. Zacal som v neho verit, komunikovat s nim zacnem pravidelnejsie. Ak uvidim pozitivne zmeny na sebe, prevladne chut otvarat oci druhym. Zacnem sirit jeho ucenie.

Teraz: mozem na seba zobrat zodpovednost za inych tym, ze ich presvedcim na nieco, co v skutocnosti moze byt uplna picovina, ale funguje to na mne? Za to ze neexistuje argument proti?

A hlavne, kde je meritko pravdivosti? Kde sa dozviem, ze to co mi dalo odpoved na urcitu otazku bol boh, ja, ci moj mrtvy priatel?