nie to tak davno, co som sa potapala v modrych ociach a nechcela sa nechat vylovit. posledne objatie, ked prisla elektricka, a ja som ani nemohla byt smutna, lebo som prilis verila.



verila. zamok zo snov v ktorom si mal byvat, a ty si len mlcal. lebo nase dialogy sa vzdy nahradzali monologom.



bola som daleko, lebo si mi nemohol zavolat.



ty si bol daleko, lebo napis "sorry, you dont have any new mail" sa rozmazaval medzi slzami.



zavrela som oci, lebo som nevedela zniest tvoju modru, ktora si ma nevsimala. si to mozno tak nemyslel. som to mozno tiez tak nemyslela. zalezi na tom, ked si to nevieme povedat?



pozeram sa do jeho oci, a ziadnej modrej tam niet. nesnazim sa hladat pravdu. uz. preto uz ziadnej pravdy niet. teraz na tom nezalezi.



zmena. ludia sa vzdy menia. aj ked to niekedy nic nemeni.



tmavy pohlad a uz na teba nemyslim. toto nieje koniec. toto je znak, ze som znovu nasla slobodu. aj ked mozno iba na ten okamih.



aj vecnost je len okamih.