Znova som sa v noci zobudil s pocitom, že spím. Teda spal som s tým, že som hore. Na pocity som zabudol, keď som v rohu izby zbadal siluetu postavy. Identifikoval som ju, až keď podišla bližšie, zbadajúc, že už sedím na okraji postele. Jemný štrngot prezradil kované ostrohy na šviháckych čižmách, ktorými sa v 18. storočí preslávil liptovský módny návrhár Paľo Kuľavie. Očami som prešvenkol po postave. Pod čiernou kabankou (plecom visiacou) vynímala sa bledozelená halena, prekrásna akoby ju samé víly vili ( vtedy keď vlci vyli), ktorá bola zakasaná do vyšívaných gatí cez ozrutný trojjediný opasok, spoza ktorého vyčnieval pár ligotavých palošov. Čiernu hrivu spletanú do dvoch havraních vrkočov pokrýval široký širáčisko a v ruke, milý čitateľu, v ruke skvela sa striebrom vybíjaná valaška. Jánošík, bol som si na istom, Jánošík ma navštívil. Ale čo tu chce, veď o takomto čase má už dávno odpočíva? v martinskom archíve Matice Slovenskej. Čítal mi myšlienky, ako sa na nočné zjavenie patrí, a tak mi aj odpovedal, bárs ani zo slušnosti nepočkal, kým sa opýtam, zbojníčisko jedno. „ Ále, len tak sa ponevieram po spálňach senzibilov a u teba som sa pristavil. ?ažko mi na duši. Už vyše 200 rokov zo mňa idiota robia. Veď uznaj, ktorý normálny kriminálnik by sa predieral Poľanou, Fatrami, z Kriváňa preskakoval na Ďumbier, krk by pri zboji riskoval, aby potom chamradi dukáty a hodváb od buka do buka meral. A v pásme ihličnatých lesov.“ Uistil som ho, že sociálne cítenie nie je prehrešok voči inteligencii, no zjavne som ho neupokojil. „ A nik ti nedá ani korunu. Autorský zákon akoby neplatil. Veď kam sa len obzrieš, samá jánošíkova koliba, folklórny súbor jánošík, jánošíkov dukát a aj ten oný, no Štepka už zo mňa viac ako 20 rokov žije. A ja triem biedu rovnako ako za Erdédyho.“ Nahnevane zovrie valašku a ostrým švihom si zatne do kolena. Ani hláska však nevydá. Nuž hrdina je to. „Aj tá moja Anča. Ešte ma v Mikuláši ani z háku nezvesili a už sa prespala s dajakým očovským pandúrom nižšej šarže. Keby aspoň s oficierom... Nuž ?ažko mi na duši...“ Príde mi ho opä? ľúto, hrdinu nášho nehynúceho, tak mu pripomeniem jeho večnú čítankovú slávu. Zjavne som však netrafil do čierneho, lebo krv sa mu leje už aj z druhého kolena. Kým si valašku do Aničkinho falošného panenského venčeka utiera, ďalej sa žaluje: „Veď aj to, všade to čítam a počujem. Aký som ja sokolík hôrny, akýže som ja junák udatný. Veď ma tak dolapali, že som sa ako cap vo Važeckej krčme ožral, všetko som prepil a keď som ráno nemal čím zaplati? Mare Čilíčke, tamojšej pobehlici, pandúrov na mňa zavolala. Keď som zistil, že je zle, nuž čo som mal robi?? Ako vravievali starí rozprávkari, nohy som na plecia zobral. No ale skús uteka?, keď máš nohy na pleciach. Rýchlo ma dohonili, poviazali, na dereši zbičovali a za rebro v Mikuláši zavesili. Ešteže mi tie nohy dali naspä?, ako by som len pred historikmi vyzeral.... No a potom, ani nie o sto rokov, príde si nejaký bradatý blázon z Uhrovca, zmanipuluje aj skupinu pubertiakov z prešporského lýcea, napchá im do hláv kadejaké panslávske halucinácie a tí o mne začnú písa? dobovú fantasy. A zrazu je zo mňa sokolík. Jebem im chalupku!“ rozohní sa Jurko a čepeľ valašky mu už trčí z lak?a.

„Už aj Markušovi som sa v matici zjavil, vravím mu, však nebuď aspoň ty debil, keď už Kuzmány, Škultéty aj s Moysesom boli, im som tiež vravel nech ten národ nebláznia ale oni mali furt len dos? svojich starostí, len samé memorandá a prosbopisy. A čo, hovno z nich a ja tu stále historicky trpím. Markuš si myslel, že keď ma vidí má zase delírium, tak iba zavolal svojmu psychiatrovi. Ej veru, ?ažko mi na duši. Ale aspoň s tebou som sa dobre povyprával.“ V momente ako si deprimovaný Jánošík za?al valaškou aj do šije sa v kúte izby zjavila ďalšia postava. Čierny kabát, ruky spletené na prsiach, ohromujúca brada a jamrichovské črty ma nenechali na pochybách, kto sa do mojej izby vrátil. Akčným pohybom odpozeraným z dabovaných videofilmov so Steveom Segalom sa Ľudevít Štúr vrhol na Jánošíka a s vlastným prejavom z Uhorského snemu, vydaným v limitovanej sérii s koženou väzbou a medeným tepaním, začne mláti? životom už zmláteného Jánošíka hlava nehlava ( ale najmä tá hlava ). „My ti dáme rozvraca? nám tu tradície! My ti dáme narúša? hodnoty!“ a mláti, až kúsky papiera lietajú, „ tak my sme s Jankom Franciscim, Samkom Hroboňom a ostatnými len tak podaromnici po večeroch vysedávali, čo? Zo srandy sme gerilu zakladali? Pre nič na vidiecky ľud metódy persuázie a brain washingu aplikovali? Nebudeš nám ty tu pôsobi? kontraproduktívne! Čo si bol, to si bol, to nech čerty berú! To už nikoho nezajíma. Buď rád, že po tebe aspoň pes štekne. Bez nás by si bol niktoš, vrahúň, bandita! Ej bis?u, keby tu Janko Kráľ bol, tak ?a tak do zadku kopne, že preskočíš aj Jánošíkove sedlo. Prac sa odtiaľto.“ A vytiahne Jánošíkovu valašku, doposiaľ stále v šiji zaseknutú a o koleno ju po pieš?ansky rozlomí. Jánošík stiahne chvost (metafora, nie pornografia) a poslušne zmizne. Brat Ľudevít, ktorému ostré napomínanie legendárneho zbojníka zničilo pedantný vzhľad pestovanej brady sa obráti na mňa a so zlos?ou v očiach a výrazom odkukaným z dabovaných videofilmov s Arnoldom Schwarzeneggerom precedí medzi zubmi : „I´ll be back!“

Naš?astie svitá. A ja sa čochvíľa zobudím...