Na sklonku roku 2002 sa prechádzam s Danom v zasneženom lese. Rozhovor sa čoskoro zvrtne k našim obľúbeným témam: zmysel života, ľudský údel a naša cesta. Spojení hlbokým hubičkovým zážitkom z pred pár rokov sa rýchlo dostávame k podstate. Cesty rozumu nás po chvíli dovedú k hraniciam, ktoré ostávajú intelektu uzavreté.



"Vychádzaš z toho, že je tu niečo viac ako ľudské telo, že po smrti z teba ostane okrem hromádky prachu a popola aj niečo iné, niečo čo môže pokračova? a ďalej rás? ?" pýtam sa.



Dano odpovedá: "Áno"



"Vidíš a to je niečo, čím si ja nie som celkom istý." hovorím na to.

Kráčame ďalej, pod nohami nám praská sneh.



"Je to otázka viery, niečoho, čo rozumom nemožno obsiahnu?." odpovedá Dano



"Myslím, že všetko čo po nás ostane sú stopy našich činov a myšlienok, ktoré počas svojho života vtlačíme do látky, z ktorej je utkaný vesmír" pokračujem po chvíli "a hromádka prachu, ktorá bude ďalej v sebe nies? vlnenie našej energie a stopy toho, čím sme boli. Nebude tu však nič z toho, čo teraz tvorí naše ja, to čo považujeme za naše ja."



Ostávame stá?, premýšľame. Dano verí, že je niečo čo by ľudia MALI robi?, že je určitý spôsob, ako naloži? s týmto životom, ktorý umožňuje človeku rás? a napredova? k cieľu, ktorý možno nepozná, ale v ktorého existenciu verí.



Pre mňa je to však otázkou. Ľudia mi pripadajú ako stratené ovečky na lúke, ktoré hľadajú pevný bod, návod, zmysel. Pri jeho hľadaní však možno ís? rôznymi smermi a tak ako tie ovečky v lese, aj ľudia sa rozutekajú do všetkých strán, každý sa vydá svojim smerom, skúša kam možno zájs?, čo možno v živote objavi?.



Ľudia robia rôzne veci. Venujú sa práci, zarábaniu peňazí, materiálnym statkom, blahobytu, venujú sa duchovným cestám, viere, náboženstvu, venujú sa filozofii, vede, umeniu, láske, rodine, histórii aj predpovedaniu budúcnosti. Upriamujú svoje oči k vesmíru aj k pôde pod svojimi nohami, snažia sa číta? v kameňoch, rastlinách, zvieratách, oblohe, hviezdach, v očiach druhých ľudí, v knihách, v slovách, v obrazoch. Ničia život alebo život chránia. Snažia sa meni? seba, meni? svet, alebo nemeni? nič, kona? aj nekona?. Za všetkým je však hľadanie pevného bodu, hľadanie zmyslu v tom všetkom, vedome či nevedome.



Dano verí, že nie každá cesta vedie k poznaniu a k naplneniu ľudského údelu. Ja mám však pocit, že všetko čo ľudia robia je rovnocenné, má rovnakú váhu, rovnaký zmysel, všetko je to hľadanie. Je človek, ktorý prežije život v modlitbe bližšie Bohu, ako človek, ktorý sa snaží zarobi? čo najviac peňazí ? Je vedec, ktorý báda pod mikroskopom bližšie k bohu ako jógin, ktorý báda vo svojom vnútri meditujúc pod stromom ? Je niektorá cesta kratšia a iná dlhšia ? A je vôbec nejaký cieľ ?



"Veľmi dobre vieš, že sú to veci, na ktoré rozum nikdy nenájde odpoveď", hovorí Dano



"Áno, viem" odpovedám "viem to už dávno, ale rozum si stále znovu a znovu kladie tieto otázky, prinajmenšom vtedy, keď premýšľa o tom čo robi?, ako ži? život, ktorou cestou sa vyda?".



Kráčam úzkou lesnou cestičkou, dva kroky pred Danom, pohľad upretý na sneh pod mojimi nohami, ponorený do svojich myšlienok a do nášho rozhovoru.



V tom okamihu Dano jasným hlasom povie: "Verím a viem". Otočím sa a Dano ukazuje na strom okolo ktorého som práve prešiel. Do jeho kôry je nožom vyrytý nápis "Verím a viem".



"Vidíš to ? Odpovede k nám prichádzajú, funguje to !!!" s rados?ou v hlase hovorí Dano. Ostávam užasnutý, to čo sa stalo je veľmi zvláštne. V hlbokom pohrúžení do svojich myšlienok som si nevšimol výrazný nápis v kôre stromu. Dano, kráčajúc za mnou ho však postrehol.



Priveľa myšlienok niekedy bráni človeku v prijatí odpovede. Myšlienky však zároveň pripravujú pôdu pre prijatie posolstva. Keby sme v tom okamihu vášnivo nediskutovali a nehľadali odpovede na svoje otázky, nápis na strome by nemal veľký význam. V tom okamihu sa však všetko stretlo v jednom bode - správny čas, správne miesto, správne rozpoloženie mysle, túžba po odpovedi a nápis na strome "Verím a viem."



Obaja sme stíchli, ďalšie slová neboli potrebné. Dano sa obrátil k slnku a ponoril sa do meditačných cvičení v pohybe. Ja som ešte chvíľu ostal pri strome, dotkol sa rukou nápisu v jeho kôre a poďakoval. "Verím a viem", áno, to je ono povedal som si v duchu, to je to čo som predsa už dávno vedel.



V hĺbke duše som však stále cítil otáznik a túžba po odpovedi nebola uhasená.