Narcis kazdy den obdivoval svoju krasu vo vodach jazera. Tolko sa nadchynal sam sebou, az jedneho dna spadol do vody a utopil sa.
Po Narcisovej smrti prisli Oready, bohyne lesa, a zbadali, ze sladka voda sa premenila na more plne slz.
-Preco places?- spytali sa jazera.
-Placem za narcisom.- odvetilo jazero.
-Ach, vobec nas neprekvapuje, ze za nim smutis,- pokracovali Oready. -Pretoze, aj ked sme ho vzdy pozorovali z lesa, ty jedine si malo prilezitost zblizka obdivovat jeho krasu.
-Vari bol Narcis pekny?- spytalo sa jazero.
-Kto okrem teba to moze vediet lepsie?- odvetili prekvapene Oready. -Ved sa kazdy den sklanal nad tvojimi vodami.-
Jazero na chvilu zmlklo. Napokon rieklo:
-Zialim za Narcisom, nikdy som si vsak neuvedomilo, ze bol pekny.

"Oplakavam ho preto, lebo vzdy, ked sa sklanal nad mojimi brehmi, videlo som v jeho ociach odraz vlastnej krasy."