Nie je tomu ani pár hodín a vo mne stále pretrváva skvelý pocit z dobre vykonanej práce…nooo možno to ani nenazývať prácou, ako výsledkom činnosti, možno to pomenovať spolupráca.
Sedím si na pifku s kamarátom, skvelá atmosféra ako vždy, keď ľudia do seba hádžu jedno za druhým a diskusia nemá konca. Keď tu sa ku nám rúti pánko v pokročilom veku rozkladu, pozrie sa na môjho kolegu v saku, ved iné sa od teamleader-a nedá ani očakávať, povie mu, že vyzerá ako pohrebák a opýta sa či si môže prisadnúť. Práve to začalo, nestačíme sa smiať, nestačíme reagovať, no skvela zábava. Pánko pokračuje v rozprávaní, vyťahuje jednu časovanú bombu za druhou, netuší, že sme si práve objednali utopenca, keď spustí príhodu o tom, ako sa melú ľudské hlavy v krematóriu, keďže sa ťažko pália. Hlášky typu: \"ty blbci tam boli úplne opití, chápeš, veľký mlynček na mak, houby na mak na mozgy a oni, že čo pijem a ja na to, že je mi to jedno, v tomto momente úplne všetko\", na to prišiel na stôl utopenec a mi sme od úžasu pokračovali v jedení, pretože to bolo skvele podané, perfektne uložené puzzle.
Pánko mi pripomínal Bohumila z Dědictví. Presne. Akcia za akciou, smiech striedal slzy. Večer nekončí a k tom si ku nám prisadnú dvaja \"pocestní\" taký ty čo sedávajú u Tesca a pijú čúčo. No ved prečo nie? Zábava ide ďalej v atmosfére ľudí, ľudí čo sa neskrývajú za spoločenské postavenie, ľudí, čo majú prirodzené tromfy v rukáve.
Ako sa to prihodí, že sa ľudia nájdu, neznámi ľudia v jednom lokáli, na ulici, na úrade…inteligentní, vzdelaní, zábavní, milí…smiech je tabletka, aby sme mohli prekusnúť tento systém.