ja to nechapem! ja to proste nechapem!



robota ma bavi ako nikdy, uz sa mi o nej aj sniva, normalne sa do nej tesim rano (aj ked pretrhnut sa zase nejdem, samozrejme), vsetko funguje, vsetko slape, len vo mne stale zostava cudny pocit, ze praca ma sice naplna, no stvrtina mojho vnutra je stale prazdna.



a je tu clovek, na ktorom mi zalezi, ktoreho mam rad, ktoreho milujem. ked som s

nou, zabudam na vsetko, som stastny. ked s nou nie som, chyba mi a tesim sa na

nu. je nam fajn, rozumieme si, citime sa spolu dobre. ale preco sa mi do mozgu bezdovodne zavrtavaju hlupe pochybnosti, presvedcenie, ze vsetko, co robim, je zbytocne?



myslel som, ze depresie som uz zvladol. ale co ak naozaj a toto som skutocny ja,

moja osobnost, povaha, navzdy nespokojna...