"Teba furt niekto vyprovokuje k blogu .-)"
                                                                        (kyborka)




Som rád, že som tento tvoj denník neprepásol, Vanilka … tie pocity, čo pri jeho čítaní prežívam, to hlboké
zadosťučinenie (po toľkých rokoch !) to je niečo len veľmi ťažko popísateľné, ale musím sa o to pokúsiť.

Tak predsa mala moja mama pravdu! Naozaj som na teba dokázal zabudnúť.
Mal som ťa celé tie roky úplne vytesnenú, ("verdrangen" - ako by si nezabudla okamžite upresniť)
ako každý bolestný a trápny zážitok, až niekam hlboko do podvedomia( "správne je nevedomia!" - zapišťala by si).
Zlatá moja mamička, a čo som sa ju len natrápil, čo som sa s ňou len navadil kvôli tebe,
čo som sa jej len navyčítal, že bezohľadne rozbíja náš vzťah, a až teraz, keď čítam tento tvoj denník,
som si uvedomil, že mama mi chcela vtedy len dobre, teraz vidím, že aj ja som spravil dobre,
keď som ju poslúchol a po celom tom očistci som sa s tebou, celý doráňaný, po mnohých
neúspešných pokusoch, trápnych scénach a nezmyselných udobrovaniach, napokon definitívne rozišiel.

Vy dve ste sa nikdy nemali v láske - prirodzene, veď ste boli až neuveriteľne rozdielne. Vo všetkom.
Bola to rozdielnosť takého stupňa, ktorý už nespája, ale naozaj rozdeľuje.
Moja mamička bola vyhlásená gazdinka, skvelá kuchárka; jej sviečková, milánska, ondrejská, štepánska,
jej moravské vrabce, tokáň na víne, segedínsky guláš a vôbec, guláše také a také, ”rízky” hentaké a hentaké,
koláče, palacinky, torty, jej štrúdle - Bože môj ! - boli dokonalé, všetkými obdivované
a aj tými najväčšími neprajnicami a klebetnicami uznávané, lebo vedela uvariť nielen super
najvychytenejšiu čínu a indiu a mexiko, alebo všelijaké tie slávnostné rafinovanosti,
ale aj to, čo je nepopierateľným dôkazom pravého kuchárskeho génia – obyčajnú cesnakovú,
rascovú alebo fazuľovú polievku, či plnenú papriku, čo v jej prevedení chutila neobyčajne.

Nuž a ty si veru bola v tomto celkom iná. Niežeby si nevedela nič uvariť, to zase nie.
Keď som sa k tebe presťahoval, tvoj čaj a káva mi chutili skvele, lebo boli od teba,
tvoje instatné polievky boli úžasné, lebo si ich dochucovala svojim sexy úsmevom.
Tvoje cestoviny síce raz mamička pri návšteve v tvojom byte nazvala, priznávam,
dosť necitlivo, fádnymi, ale ty si ich dokázala oživiť príbehmi, s ktorými si ich vždy servírovala.
Rozprávať, to si teda vedela - o všetkom. Aj o varení, vedení domácnosti, výchove detí,
vegetariánstve, buddhizme, islame, ekológii, hudbe, filme, antropológii, astronómii, psychoterapii,
sexe a o Láske, najmä a zase a stále dokola a stále kurva zas a znova - o Láske!
O tej tvojej ku mne, samozrejme, lebo len tá stála za zmienku. Ja som bol citlivo poúčaný,
že tá moja sa tej tvojej nevyrovná a ja som neprotestoval, ja som ťa oddane a ochotne miloval
svojou “malou láskou a veľkým kokotom”, ako si mi často vyčítala, raz, keď si prebrala, aj verejne,
s vervou a detailne popisujúc na rodinnej oslave o'maminých  narodenín, kam som ťa, ja kretén,
napriek mamičkinmu zásadnému nesúhlasu pozval, moju "nevyberavú vulgárnu živočíšnosť",
ale musel som pripustiť, (nie verejne - z toho by mala babička smrť!) len v kútiku svojho
chlípneho srdca, že si mala v podstate pravdu, lebo ja som sa veru vrhal rovnako nadržane
na tvoje chladné telo, ako na mamičkine teplé večere.

Miloval som ťa za tvoju intelektuálnu prevahu, s akou si mi nastavovala výchovné zrkadlo,
a ktorú si dávala pocítiť komukoľvek, kto si trúfol prerušiť tvoj Joyce-like prúd (seba)vedomia.
Pamätáš, ako vtedy v Stoke, na nejakej čítačke, keď si spláchla až kamsi na dno stoky zahanbenia
tvojho kvalitného, ale nesmelého diskusného oponenta.


                                         


Obdivoval som ťa, lebo ja by som si trúfol spláchnuť do záchodu výsledky tvojich kulinárskych
objaviteľských výprav iba ak potajomky, a vlastne ani to nie, aj o tom som si dovolil iba snívať,
a aj to len zahanbene, slabošsky hesitujúc nad vlastnou nevďačnosťou voči tvojim dobre mieneným,
aj keď neúspešným pokusom, nahradiť mi moju päťpéčkovú mamičku.

Miloval som ťa, ale som sa ťa aj bál, a ty si ma poučila, že to práve takto má byť.
Ty si bola z nás dvoch tá odvážna a silná a vzala si si obetavo na svoje pekne formované pliecka
okrem mňa ešte aj ťažké bremeno dominancie, ale mne, nevďačníkovi, sa niekedy rúhavo zdalo,
že najmä to druhé nesieš s obdivuhodnou ľahkosťou, ba priam až s akýmsi vášnivým zaujatím.
Svoju silu a aj odvahu si nakoniec dokázala aj vo varení, keď si po tej maminej výčitke navarila
nezabudnuteľné špagety, čo som sa nad nimi až rozplakal, usmievajúc sa pritom
hrdinsky na teba cez dokrvava sfarbené chillislzy.
Bola si silná, veď si napokon zvíťazila aj nad mamičkou, ktorá ma nechcela pustiť za tebou,
zaprisahávajúc ma s plačom po tej vašej poslednej hádke, že neporiadna a špinavá žena,
čo nevie ani navariť, ani upratať, ani nakúpiť a čo len furt veľa vypráva, fajčí a pije,
čo má slzy a chichot stále na krajíčku (suchého chleba) mi prinesie len nešťastie.

A bola si aj múdra, lebo si nikdy neopakovala svoje chyby a nepúšťala si sa nepremyslene
do ďalšieho biohazardu s pečením kurčaťa alebo koláčov, a tvoj duchaplný vtip, že z tvojho prvého
a posledného koláča, čo si doň zapiekla kľúčik k svojmu srdcu, sa nielen kľúčik, ale ani len tá diera
nedá zjesť, a tak mi ako kráľovské odškodné ponúkaš tú svoju, mi na nasýtenie postačil.
Mama bola obmedzená, ten tvoj vtip nepochopila, lebo keď som jej ho neskôr povedal,
iba sa zamračene odvrátila, a až keď som pochválil jej koložvársku kapustu, so smutným úsmevom,
tak, ako to len mamy vedia, ma pohladila po vlasoch.
Áno mal som ich vtedy naozaj krásne, dlhé a husté, presne, ako píšeš, a hneval som sa,
keď si mi našla nejaký ten šedivý, ale až dnes chápem, čo som nezistil ani po dvoch rokoch
spolužitia s tebou, že som sa vtedy inštinktívne hneval celkom oprávnene,
veď som to ja, Láska moja, šedivel vlastne z teba!

A bola si aj úžasne veľkorysá, miloval som ťa zato, že si mame dovolila, aby nám nosila v hrncoch
navarené jedlo, potom, ako vysvitlo, že som za dva mesiace života s tebou schudol jedenásť kíl.
Nedalo sa to pripísať ani pri najlepšej vôli excesívnemu sexu, lebo pamätáš sa, mala si vtedy opäť
tú svoju migrenóznu sezónu a o reálny sex si mala ešte menší záujem ako obvykle.Ale ja som sa vtedy
na teba nehneval - bol som vlastne rád, lebo som aspoň poznal nejaký pádny dôvod tvojho nezáujmu,
kontrastujúceho s tvojim pseudohypereroticky vyzývavým a explicitne zvádzavým správaním sa na verejnosti.
Mamička sa o mňa už vtedy naozaj bála, a tak bez obvyklého šomrania o všelijakých lenivých lojdách
potichu a pokorne nechávala hrnce s navarenými dobrotami, a niekedy aj s celým nákupom, pred dverami
tvojho bytu a ja som ti bol vďačný, honey, že si to dovolila, aj keď som chápal, keď si vrčala
niečo o rafinovanom ponižovaní, akému si zo strany mojej "matere" neustále vystavovaná.
Bol som celý šťastný, keď som videl, ako ti napriek frflaniu pri jedení jej kochu   celkom očividne šmakuje,
aj keď som samozrejme nemohol očakávať, že budeš jedlo chváliť, alebo dokonca umývať špinavé hrnce.
Ja som to urobil rád popri ostatnom riade, aby si ich mamička našla čisté, aby tie vrstvy spálenín,
čo si zanechala po tvojom odbornom prihrievaní, nemusela mama namáhavo drhnúť.
Chápal som aj to, že keď sa mi občas, čo aj nechtiac, podarilo pritom nešikovne cinknúť o výlevku, mala si
plné právo ohradiť sa, čo aj trochu expresívne ( Mohol by si láskavo konečne prestať jebať
v jednom kuse s tými materinými skurvenými hrncami, kokot jeden bezohľadný ?!!! )
a ja som bezohľadný naozaj bol, keď som si nevedel dať väčší pozor a vyrušil ťa z tvojej každodennej
zaslúženej siesty - bola si skoro stále unavená a podráždená a mňa bolelo, že určite zo mňa a z tých stresov,
čo som ti neustále spôsoboval.

Verím ti všetko, čo píšeš, aj to o tom roztrhanom poťahu na tvojom hojdacom kresle, aj o tom storočnom prachu,
fľakatých parketách, aj o tvojich vyšmatlaných papučiach. Nikdy si sa nezaťažovala malomeštiackymi prízemnosťami
ako je uprataný, čistý, útulný byt, vždy si pohŕdala ligotavou dlážkou v kuchyni a vyblýskanými parketami, žiarivou kúpeľňou
a sterilným WC v dome mojich rodičov, a aj si to otvorene hovorila. Miloval som ťa a odpustil ti aj to, keď si mamičke
trpezlivo vysvetľovala, že poriadok súvisí s fašizmom a obsedantne - análnym charakterom, chudera mama !
A ja som sa jej ani nezastal, lebo som veril, že máš pravdu, a že v tvojom špinavom byte je len preto taký bohémsky bordel
a na hajzli dusivý staničný čpavkový smrad, lebo ty a ja nie sme chvalabohu žiadni fucking squares.
Verím ti aj to, že nemáš žiadnych priateľov – o priateľstve si vedela rozprávať krajšie a dlhšie ako stredoveké rytierske eposy,
ale do tvojej vane s vrstevnicami usadenej mastnej špiny na bokoch a s prischnutými chumáčmi vlasov v odtoku,
by pravdepodobne ani ten najrytierskejší priateľ dobrovoľne nevliezol bez kompletného brnenia.

Všetci priatelia sa nám pomaly ale iste niekam vytratili, ale pri odchode ďalšieho zo zradcov si ma vždy
presvedčila, že je to tak len dobre, lebo to neboli aj tak tí praví Priatelia, keď dokázali zradiť
najsvätejší cit hneď po Láske len preto, lebo nevedeli pochopiť tvoju výnimočne bohatú osobnosť
s jej sofistikovanými emočnými, intelektuálnymi a behaviorálnymi prejavmi, potrebami a bezprostrednosťou,
ktoré považovali vo svojej malosti za bezočivosť, netaktnosť, vrtochy, intrigy, ohováranie, egocentrizmus,
teatrálnosť, manipuláciu, predstieranie (bože, tie tvoje ustavičné klamstvá !), za citové vydieranie a vykorisťovaníe.
A tú tvoju búrlivú ale plytkú senzualitu, vyplývajúcu z tvojich “zatiaľ nerealizovaných umeleckých daností”
ako si to nazývala, považovali za hystériu a vražednú sentimentalitu. Vtedy som veril tebe a nie im,
a ty si ma aj, slabocha, donútila, aby som si vybral, a tak sme ostali sami dvaja.
Ak som tým trpel, mala si náplasť – dovolila si mi dať ti pusu na studené líce a keď som bol naozaj dobrý,
aj si mi s úsmevom zaspievala “Poďme spolu lietať, pozri ja už letím, ak sú dvaja šťastní, nechýba im tretí”.
Aj keď si spievala trošku falošne, nebolo to až také nápadné, lebo si nikdy nespievala a capella
- vždy ťa sprevádzal piskľavý orchester tvojich astmatických, chronickou fajčiarskou bronchitídou
postihnutých priedušiek, ktorými si prehnala denne tri krabičky červených Marlboriek.
Bože, teraz som si spomenul, ako som ti raz v posteli nesmelo naznačoval, čo by som od teba chcel,
po čom (aspoň!) túžim, a ako si sa mi drsne vychechtala, aby som si dal pohov, že si cez deň stiahla 60 cigariet,
že musíš myslieť na svoje zdravie, že si vstúpila do seba, a že si ododneška vážne berieš k srdcu
to moje večné protifajčiarske "pičovanie", že sa chceš konečne polepšiť, a preto moju nočnú cigaru,
čo ti z bezohľadného egoizmu chcem natlačiť do hlavy, odmietaš celkom principiálne.
Prepáč, je to možno príliš intímne, ale musel som to dať von, tak veľmi ma to vtedy zranilo.

Takže sme spolu lietali (v supertrapasoch) a boli šťastní o to viac, že nám postupne nechýbal z priateľov
a známych nielen tretí, ale postupne ani štvrtý, piaty, šiesty a napokon všetci ostatní,
ktorých si od nás odpílila pílou, za ktorú som, ja blbec, z druhej strany ešte aj ochotne ťahal.

Až kým sa pohár neprevrhol …

Asi vieš, čo teraz príde.
Alebo by mohlo prísť, ale nie, neboj sa, ja som sa už dávno prestal báť, teba, aj všeličoho iného,
a tak si dokážem odpustiť poslednú ranu z milosti, čo by som ti mal zasadiť, aby všetci videli,
že som ťa nakoniec opustil právom a z dôvodov, ktoré sú vždy a všade považované za dostatočné,
aj keď si neviem odpustiť aspoň tieto všeobecné narážky.
Ale čo to ? Neviem sa zastaviť, chce a musí to všetko von, ako z pokazeného žalúdka, Kristepane!
Aj tak som naznačil dosť, aby bolo jasné, o čo ide. Spomenul som si zahanbene, že som nebol
žiaden hrdina a že ma vtedy nezachránil môj zásadný postoj, ale bola to moja mamička,
čo mi pomohla, čo ma zachránila a čo za svoje dieťa odvážne zabojovala a spravila ti poriadny škandál,
tebe aj tomu tvojmu kučeravému … dosť !

Zabolelo ?

Aj mňa vtedy zabolelo, keď si mi zaborila ruku do vlasov a vzdychla si, “ ach, aké sú pekné, škoda,
že ich nemáš k u d r n a t é !” Nikdy si sa nevyjadrovala normálne - menej bežné výrazy boli často
obľúbenou návnadou pre nič netušiacu obeť, lahôdkou v zradnej filologickej pascičke, akou si začínala
nejednu starostlivo pripravenú škriepku, ktorá sa preto vždy končila tvojim spektakulárnym víťazstvom.
Ale ja som vtedy vôbec nemal bojovú náladu - tvoj úprimne ľútostivý (ako som vycítil) povzdych zapôsobil
na moje zbujdošené lono, ako si sa mi na ňom hniezdila, ako ľadová sprcha.
Vtedy ma nenapadlo, že poznámka má aj iný kontext, jednoducho ma to zamrzelo a pamätám sa,
ako som roztrpčene uvažoval, prečo sú pre tie sprosté baby všetci kučeraví chlapi, čo sú len
o chlp krajší od čerta, pekní ? Nemal som ani potuchy, že sa v rámci svojich dušezpytných výskumov
muchláš s tým brčkavým bastardom, s tým … uch !



                                         



Ja chuj som dokonca išiel ku kaderníkovi - OH, THAT FUCKING AFRO! - len aby som ti spravil po vôli, aj keď som vedel,
čo mi na to povie tých pár priateľov, čo som si ešte pred tebou zachránil, a vedel som, ako sa mi budú rehotať !
Doteraz som im vďačný, že sa mi síce naozaj rehotali, ale ma aj vtedy najebali borovičkou do bezvedomia
a ráno som sa zobudil už ako Samson-Skín.
Ak toto od nich nebol prejav lásky, tak potom naozaj neviem, čo by teda láska mala byť.
Bol som šťastný že ma neopustili, tak, ako si opustila vtedy ty mňa.
Prehlásila si melodramaticky, že so skurveným skínom chodiť nebudeš, a ja som ti breptol, stále nič netušiac,
že ak som skurvený, tak ty musíš byť kurva, lebo inú babu nemám a ty si ostala ako zasiahnutá bleskom,
lebo si nevedela, či niečo neviem, ale to si netušila, že s vlasmi som vtedy stratil aj tú zázračnú
samsonovskú silu, čo ma pri tebe držala napriek všetkému, čo som pri tebe prežíval.
Asi by si neblufovala, keby si s tým počítala, ale prerátala si sa, keď si ma vtedy surovo vyhodila
z tej tvojej smrdutej diery (tým myslím len ten tvoj byt) a netušila si ani to, že mamička, na ktorú samsonská sila,
čo aj leva zadrhla, zo mňa prešla, zabojuje o svoje mláďa ako levica. V strachu, že sa zas k tebe vrátim,
všade kade chodila, ťa v rozpore so svojim presvedčením a výchovou nepokryte nazývala obyčajnou …

Stačilo. Už som sa očistil, hodil som tú špinu, čo som mal vovnútri, na teba.
Nebolo to fér, ako si mi aj vtedy hovorila, že nie som férový, a ak ťa milujem, odpustím ti všetko,
veď aj Ježiš odpustil tej, čo mnoho milovala, ale na teba aj na tvojho Ježiša, čo si ho provokatívne nosila na retiazke
zúfalo zavaleného medzi tvojimi kozami, ti ja dnes už, sestra moja v Kristu, môžem zvysoka ...
Ale dnes som ti - a to je moje dnešné credo - naozaj definitívne odpustil a musel som to
tu a teraz zo seba dostať, aby som nielen odpustil, ale aj zabudol, čo je omnoho viac!

Pri tvojom denníku som si na všetko, čo bolo len ledabolo (ach, aké typické) zahrabané v masovom hrobe
tvojich nespočítateľných obetí, pospomínal a ďakujem mamičke, mojim priateľom a aj Osudu,
že sa nemusím viac zhrýzať tou tvojou sentimentalitou, sebaľútosťou, pokúšať sa o ten zázrak,
vyhnať ťa z roly obete, do ktorej si bola furt zažraná, a ako vidno z toho tvojho denníka,
čo si do nej zažraná rovnako ako tá špina, čo je zažratá do teba a do všetkého, čo ťa obklopuje
aj dnes, na staré kolená … oh!
Kolená, keď sme už pri nich (a aj členky a stehná a lýtka) tie si mala fakt pekné …
To je teda fakt, tvoje kolienka som žral s väčšou chuťou ako tie mamičkine, čo podávala k paprikášu
alternatívne s tými svojimi haluštičkami ... vidíš, už mi z teba zase riadne prepína,
zase mám rozvoľnené asociácie a paralógie sú na spadnutie, toto si vždy so mnou vedela
parádne, popliesť mi hlavu, ale vidím, že v tom nie som sám.
Ešte aj dnes dokážeš hocikoho opantať - pozri len na tie Káčka – ach keby len vedeli,
koho to ľutujú …
Teraz už možno vedia, vlastne iba možno tušia, lebo aby vedeli, museli by ťa spoznať.
Možno ale aspoň uveria, ale je mi to jedno, aj tak sa už nič nedá vrátiť naspäť
- ani len tie ich Káčka nie, tie ti od nich ostanú, keď už nič inšie.
A ostanú ti aj tie tvoje baziliščie oči - pre plač. Len plač, nariekaj, plač! …
Mňa sa to už netýka, mnou to nehne... aj ja som kvôli tebe plakal !
Mňa ty už veru neuhranieš …



Honey, ešte plačeš ?

??

Máš aspoň čistú vreckovku ? Alebo Kleenexku ?

Lebo ak nie, ja … ja by som ti ju priniesol,
ale napíš do pošty, kde bývaš

… ak … ak mamička, chudera starká zaspí, mohol by som ti ju priniesť

Auto mám...také to veľké , aké si vždy obdivovala, taký ten off-road Volvo,
nie je problém, môžem ti tú vreckovku potom priviezť,dobre ?

Alebo aj hneď, ak chceš.

… len neplač … no tak, honey … neplač


    HONEY, PROSÍM ŤA, NEPLAČ !