urobit spravny krok po tridsiatich nespravnych sa zda nespravne. urobit nieco normalne po dvoch mesiacoch nenormalneho sa zda nenormalne. a nenormalne je vsetko, pri com sa citime nenormalne. alebo sme sami nenormalni. a vtedy je uz vsetko jedno. viem, ake to je, nic nelutovat. len je mi to luto.



doniesol som si z domu viac ako saty a jedlo, doniesol som si viac. vedomie, ze moj brat je perfektny clovek a moja mama dokonala clovecica, vedomie, ze zit sa da, len sa na to vsetko treba pozerat inak. zmenit uhol pohladu, postoj. ja som ho este nezmenil, len viem, co treba urobit. vecny teoretik som ja. vazit si, co clovek ma, tesit sa z malickosti, nerozmyslat za inych, hlavne nie negativne.



a tato veta ma prenasledovala cely tyzden: "zena ma s pravdou tak malo spolocne, tak malo jej veri, ze pravda o nej samotnej sa jej prestava tykat." rovnako hlupe ako "boh je mrtvy". viem, co je zena, co je laska, suhra dusi, to vsetko viem. je nacase, aby som prestal obvinovat seba, kohokolvek, elegantne to zvalim na osud a budem pokojne spavat. hnevat sa na seba, ze nelubim, ked by som mal, alebo uverit, ze lubit nikdy nebudem, to sa rovna citovej samovrazde. a to by som si nespravil.



a "strach z utrpenia je horsi nez utrpenie samotne". s tym sa mi nepodarilo urobit nic, zhola nic, dokopy nic. sam to nedokazem, to viem naisto. jasne, budem sa snazit, nerezignujem, no neuspech ma uz prilis dlho dava dole. potrebujem niekoho, kto bude mojim osobnym urimom a thumimom, kto mi ukaze spravny smer. prilis dlho som do seba nikoho nepustal...