ja v kruhu strachu-negativu (asi som naozaj nechcel zomriet, este nie) potrebujem toto objatie, nevyvolava vo mne ziadny pocit, ale zda sa mi ze inak nemozem. (10 minut nevedomia)

potom: mechanicky noise sposobuje (harmonicky) rozostrenie predmetov do zeleno-cervenych obrysov a ploch, par slov - mierna euforia (alebo to bola hudbou?). potom: sledujem zboku moje pocity zo mna v poslednej dobe; moje oci v zrkadle - vzdy som mal pocit ze uhybaju, rovnako ako ja v myslienkach utekam od seba, nechcem sa na seba koncentrovat (zacalo tu nudit? prestalo to mat zmysel? hnusim sa sam sebe? - zdalo sa mi asi ze vsetko naraz) ale su to jednoducho len veci pre ktore nie su slova, a preto sa neda myslienka, neda pocit, aspon ja to neviem. ale myslim, ze som to vedomim akosi nepochopitelne a nevypovedatelne vzal (alebo som zase len uhol?).

to co chcem musim povedat nahlas, to co nechcem musim povedat nahlas. nechcem moje zavislosti, chcem to vo mne co ma cenu, nechcem "akvarium mlcania" v ktorom si s niekym pekne plesniviete, chcem dokoncit tuto skolu, nechcem sa zblaznit, chcem mat radost lebo inak sa vsetko vlecie a ja sa vleciem tym, nechcem aby to bolo nasilu.