KONIEC



Do snehu kreslila jarnú lúku. Červené kvety so zelenými listami a žlté slnko, ktoré jej svietilo do tváre a ona sa naň usmievala. S prižmúrenými očami za ním načahovala svoje detské ručičky, akoby ho chcela odtrhnú? z modrej oblohy a vychutna? ako tú najčervenšiu čerešničku.

„Ale v zime niesu čerešne.“, namietol.

„Nepoznáš rozprávku o dvanástich mesiačikoch? Počkaj, ja ti ju porozprávam. Však ti ju môžem porozpráva?? Ale musíš dobre počúva?! Kde bolo...“

Bolo. Sadol si k nej do snehu. Nechcel ju sklama?. Deti by nemali by? sklamané. Deti nemôžu by? sklamané. Sklamané deti už niesu de?mi.

Chytil jej ruku. Bola studená, v nesúlade s teplým snehom. Kým rozprávala, slová sa začali hra? na naháňačku. Niektoré ušli tak ďaleko, že ich už nevedeli nájs?. Z naháňačky stala sa skrývačka.



„Môžem ti dôverova??“

Dôvera? Aké cudzie, aké dávne. Závidel jej. Ešte verila. Pochyby vždy znamenajú vieru. Pochyby pripúš?ajú možnos?.

„Počúvaš ma vôbec?“

Slová sa už dávno stratili. Počúval jej oči. Práve začínalo Bolero. Pomaly. Postupne. Nebolo sa kam ponáhľa?. Stále sa opakujúci kruh života, len tempo sa mení. Tlkot jej pohľadu.



Sklamané die?a.