prska to zo mna vsade naokolo, kusky energie, zerave, horiace. vlny, gradacia, da sa. len tak vygumovat sucasnost, spomienky na minulost, vieru v buducnost, byt chvilu sebou, bez seba... stastny? disociacie, vnemy, unik od unikov, konecne. pretiahnut udy. pretiahnut. udy. hry stale o tom istom. o slovach. pritom len deformuju to, co si naozaj myslime. odmietam viac emitovat slova. odteraz komunikujem len na transcendentalnej urovni. kto proti tomu nieco ma, jeho vina. mea maxima culpa. no co? no. co? vplyvy, vplyv, vplyvna osoba. tzv. vip. vypni tu telku! toto sa da, len tak sa hybat, jasne! to je dobre! namotavka. nieco na tom musi byt, ze je to len o chemii, ale stale mam pocit, ze prave to je dokazom opaku. nedostatok dokazov predsa nemoze znamenat konecny rezultat, predsa vzdy je to jedno z dvoch, boolean hodnota, ziadne null, unknown, ani void. menovite void nie. stretavam prijemnu mladu zenu, dlhe blond vlasy, kym to napisem, odide, som pomaly. ale nie, je tu, je strasne fajn, usmieva sa, ty kokos, vlna stastia, kokos, slzy v ociach. od stastia. klamem sa? o, vobec! toto je tiez stastie. ak je to vsetko o chemmi, tak toto je prave, nefalsovane stastie ako kazde ine. jo, slzy v ociach. prepac, teraz nechcem mysliet na nic zle. boze, ja ta mam strasne rad, ale niekedy mam proste stavy, ked som o sebe presvedceny, ze citim zrazu nieco uplne ine. nic. naladovost to nie je. je to proste to. toto mi uver. to nie som ja. to je mi tak velmi luto! ze musim byt vkuse najebany, aby som sa nebal vyjst na ulicu. dobre, nie som v kuse najebany. preto sa bojim. nechajme to tak, poprosim este pat minut praveho, nefalsovaneho stastia. ja zaplatim. za stastie aj zaplatim. pat minut si prosim. dakujem. heh, to vela hovori. vela to o mne hovori. nejaka hlupa namotavka na stastie? vyplyvajuca z neschopnosti predstavit si ho? moze clovek citit stastie, ak nevie, co to je? nie, je to naopak! clovek vie, co je stastie, ked ho citi. to je jedno, az tak na to namotany nie som. prijemne veci do popredia, neprijemne dozadu. ako fotky na krbe. teraz by som si vas dal vsetkych doradu, pekne jeden vedla druheho, ziadny vzadsie ako iny, vsetci vpredu. jasne, ... dobre, to staci. mne vzdy rychlo dojde para. niekedy aj naschval, ale vzdy rychlo. he, toto je take priehladne, pritom vobec nie cire. chcem to, chcem to, kvoli sebe. tebe uz ublizovat nebudem, ja som dojebal nieco pekne, ale zostava mi nieco ine ako mavnut rukou? i za cenu, ze to bude zase pokladane za rezignaciu? boze, ani z voza ani na voz. a tak je to so vsetkym. skurvena nerozhodnost, akutna, pochytila ma len tot, nedavno. odkedy som ta poznal. poznal, poznal. vela na to myslim. ale nech je to pre mna prijemna spomienka na moje neprijemne obdobie (ktore, uznajme, moze trvat do smrti). tak to budem brat. teba uz nepresvedcim, ze hocico hovorim, myslim vazne. pretoze ja som nikdy nebol na klamstvo, nemam dobru pamat. a preto vsetko, co hovorim, myslim vazne. v tej chvili. asi tak. to je presne to, co mi nikdy neuveris. kurnik, preco mam zase tu neskrotnu potrebu presviedcat ta, a tym ta este viac miast, aby som ta nikdy nepresvedcil! eh, cykli sa nam to tu, jasne, cykli. nie, von odtialto! hups! rozhovor, priemny, prijemny, taky som uz davno nezazil. prave preto, ze mi tak chyba. prijemny rozhovor. prijemny. jasne! dnes som na to prisiel. dva mesiace som v robote ani prstom nepohol. ani prstom. nic! prisiel som, sadol som, stopol osem hodin a odisiel. kokos! dobre, potom tu mame ten pocitac. dal som zan 20 litrov, a este som ho nemal poriadne zapnuty. uznavam, zacal som riesit pagesu, ale posledne tri dni to zapnem, cumim chvilu do toho, pockam, ci mi same od seba nepribudli nejake hry, a vypnem to! nemam ziadny konicek, ziadne hobby, prinajlepsom citam knihu, aby som nezomrel od nudy. lebo ja raz zomriem od nudy. neda sa to vydrzat. nepoviem to, nemyslim si to. lebo ja som tak nerozhodol za seba, ze sa bude vsetko tocit okolo mna. keby som mohol lusknut prstom, tak by som to zmenil. ale je vo mne proste nieco, co mi nedovoli trapit sa s tym dlhsie. chcem, viem, ze to chcem. nie, teraz sa o tom nebavme. prepac, ale ja tu mam plamen. (viem, odvazdam pozornost, unikam. dobre, slubujem, ze uz nepoviem, ze to nechcem.) zavidim ludom veci, ktore mam aj sam. niekedy sa pristihnem, ako si myslim "ten clovek je na tom lepsie, lebo ma to a to", a potom zistim, ze to iste mam aj ja! som vtedy zo seba sklamany. tak ako vacsinu casu, ale ja mam z tej sklamanosti pocit, ked sa tak na nu pozeram zvonka, ze som s nou spokojny. a to je presne to, co si na mne vymakla. vies co je problem? ze ja som s tym istym sposobom spokojny. sucast stavov? moja naozajstna povaha? neviem. ale ako mozem menit nieco, s cim som spokojny? to nie je konstatovanie, to je problem! s tym treba nieco urobit. rypat do toho, riesit to (ale vieme ako nie) a tak. a tak? prd, treba si to tu vsetko vymenovat. riesit! vlastne som s tym uz zacal. len mam stale strach, lebo viem, ake to je prchave. budem sa tesit na navrat do starych kolaji. toto je dost nudny zivot. pre svoju pestrost. ciernobielu. nevyraznu. nevyraznu pestrost. uz ulietavam. to je dobre. chcel by som niekomu prisahat. chcel by som mat s niekym tajomstvo (to jedno tajomstvo lutujem, nebol som hoden, aby som si ho so sebou niesol do hrobu. viem, ze si to myslis aj ty.), chcel by som niekoho milovat, niekomu sluzit. uh, mal som nieco povedat, ale, co ked to so mnou nic neurobilo? ty kokos, tak to som na tom dobre! uh! ale teraz sebou nebudem opovrhovat, viac nie, radsej s tym nieco spravim. dnes som mal slzy v ociach, dokazem nieco citit. bolo to fajn. zalietal by som si. kridlami sa ale neda pisat. a tak ma opusta len moja hlava, necujne sa vzniesla nad telom a zacala kruzit po miestnosti. zvysok tela funguje uplne autonomne od hlavy. hlava nefunguje. nie, taketo asociacie nie. vsetko je ok, robime! to viem, ze sa bojim lebo som sam. som pravdepodobne taky zahladeny do seba, ze zivy svet okolo mna ani neexistuje, a tak chodim medzi nezivymi predmetmi a citim sa sam. a potom sa bojim.