mhmm..., A co dalej? Clovek sa stale vyvija, aspon u mna to tak doteraz bolo, nemalo zmysel v nieco fanaticky verit, lebo som vedel ze za taky rok(2,5,x) na to uz asi budem mat pomene iny pohlad. Stacilo sa drzat par materialistickych nevyvratitelnych teorii ktore kedze sa na mna pozeraly ako na pomerne nahodny a silne zanedbatelny zhluk atomov plne vysvetlovali moju neobjektivnost a omylnost. Vzdy som mal na nieco silne subjektivny nazor, casto silnu tuzbu zmenit nieco, zrusit,pridat, ale vedel som ze sa neoplati odsudzovat to na vzdy. Kazdy nazor ale prisiel raz a bol povazovany za "prekonany"...A zrazu sa na "stare kolena";) Vraciam sa k takemu vztahu k sexualnym objektom aky som mal uplne na zaciatku. Platonickemu, cistemu, idealnemu, krasnemu. Zrazu mi pripada ako jediny ktory ma zmysel (hah, pomerne nahodny a silne zanedbatelny zhluk atomov prave o sebe vyhlasil ze nasiel zmysel;) Mam akysi pocit ktoreho sa neviem zbavit, ktory mi jednoznace tvrdi ze akosi pravdivy, ze sa ho len tak lahko vyvojom nezbavim... a co je najhorsie, spolahlivo bez logiky popiera vsetky "moje" uzasne materialisticke teorie vsetkeho;(...mmhm