++++... styri roky bez kontaktu so svetlom. Styri nekonecne ciary na stene. Pamatam sa ako som si predstavoval slnko, poulicne osvetlenie, sviecku ktora osvetluje malu izby. A teraz sa vsetky predstavy stanu skutocnostou. Vyhral som denne zapasy so styroma stenami, ktore ma zvierali ladovym kamennym tepom. Buch buch, buch-trk, buch-trk. Tento rytmus ma den co den preberal z ospalej melancholie, ktora sa v tom malom priestore lenivo prevalovala ako prasa v hnoji pocas sparneho letneho dna. Odkialkolvek ten zvuk prichadzal, hybal tou malou organickou hmotou za mojimi ocami. Zvuk tych stien sa vypalil aj do tych najskrytejsich molekul glutamatu v mozgu. Teraz ten rytmus vo mne hybal kazdou zabudnutou mitochondriou v tele. Pripravoval som sa na peklo, ale nikdy som si ho takto nepredstavoval. Koho by napadlo, ze by mohlo byt tak jednoduche. Tak prazdne. Tak mrtve.