Vidím to tak, že existujú dva druhy básnikov.

Prvý druh tvoria egocentrici, pre ktorých má význam len ich vlastná tvorba. Bez ohľadu na to, akú hodnotnú poéziu tvoria, vždy túžia po uznaní od iných ľudí. Svoje básne teda merajú buď podľa toho, o čom si myslia, že sa bude ľuďom páčiť (vymýšľajú krkolomné "originálne" metafory), alebo na vkus iných nereflektujú vôbec (čo je oveľa častejšie). V konečnom dôsledku však očakávajú uznanie, čo je v podstate cesta k posilňovaniu ega. Ich "poézia" je od začiatku samotným egom podmienená (JA som tvorca básne) a v závere egom aj limitovaná (aby sa báseň páčila iným). Toto sú väzni vlastných predstáv o svojej poetickej duši. Tí lepší z tohto druhu skutočne majú talent, ich básne skutočne niečo zachytávajú a vtedy je šanca, že ich krása vlastných básni pretvorí, a že prestaná uľpievať na vlastnej dôležitosti v procese tvorby. Tým sa im otvoria dvere k mnohým ďalším krásnym svetom. A tí bez talentu tvoria väčšinou bez úspechu a stále väčší dôraz kladú na vlastnú dôležitosť ako nepochopených autorov. Stávajú sa otrokmi vlastnej nenaplnenej ilúzie a túžby byť básnikom. V tom lepšom prípade sa takej ilúzie nakoniec zrieknu, v tom horšom prípade... (možno to poznáte sami).

Ten druhý druh básnikov by si toto pomenovanie skutočne zaslúžil, ale sú to ľudia, ktorí o takú definíciu v skutočnosti vôbec nestoja. Píšu hlavne sami pre seba, pre radosť z prežitej krásy a báseň sa im sama o sebe stáva odmenou. Načo by im bolo uznanie uných ľudí, keď to krásne zažívajú v záhyboch zachytených vzťahov? Ich poézia je ich vlastným zážitkom a akékoľvek vonkajšie hodotenie je úplne zbytočné. Zaroveň sú to ľudia, ktorí sa vedia tešiť aj z cudzích básní, pretože v nich nevidia veľkosť autorov, ale všezahŕňajúcu žiaru krásy, ktoré je v básni zachytená. Báseň už pre nich nie je koníčkom alebo štýlom života, pričom samotná poézia sa pre nich stala prirodzeným vyjadrením (vlastného) vnútorného aj (cudzieho) vonkajšieho sveta. Poézia nie je tvorba, je to spôsob dívania sa na svet.

báseň je ticho duše
púšťanie slov na slobodu
aby ma vzali do stratena
kde nie sú pojmy
a žiadne mená
len chuť žitia
medzi tónmi snenia
nežné klamstvo
to je báseň
a rozpúšťanie kúskov ega
až napokon nič neostane
ani zo mňa
ani z Teba