bolo to take strasne nadherne, ze som tomu niekedy ani nechcel verit, ci je to pravda.citil som sa ako najstasnejsi clovek na svete, ktoremu nic nechyba.

bola to nadhera mat svoj druhy obraz a drzat ho za ruku.mat svoj druhy krajsi a lepsi obraz.zit s nim, rozmyslat s nim.robit s nim vsetko.

ona hnala moje myslienky dopredu,stale dalej a dalej.nikdy sa nezastavili ani na chvilku.az prisiel koniec a nezastali len myslienky, ale cely zivot.zastavil sa vnutorny zivot, ktory bol predchvilou v najlepsej forme a zrazu ostal stat bez pohybu, akoby sa nehybal uz cele veky.chladny, bez vyrazu tvare.