prisla som (sice neskoro ale predsa) na jednu valentinsku vyhodu. a to, ze si na vas spomenu aj ludia s ktorymi ste neboli aj par mesiacov v kontakte. niektori to beru ako povinost, ini su radi ze si konecne nasli cas.

mne pisal jeden super kamarat ktory studuje na druhom konci sveta a nevideli sme sa uz 7 mesiacov. v tom maili ma obdivoval ako cloveka, za to ze som cielavedoma a viem za cim sa zeniem. vraj veri ze to vdaka tomu niekam dotiahnem a vyplati sa vsetka moja snaha a namaha. a ze som pre nho vzorom.

nechcem sa chvalit ani nic podobne, ide o to, ze tym mailom mi dodal akoby novu nadej ze to nahananie za "niecim dolezitym" ma naozaj niaky zmysel a skutocne na konci dlhej cesty na mna caka zasluzena odmena.

tak len tolko ze som happy ze ma ma niekto rad a neberie ma ako blazna s uponahlanym zivotom. slniecko svieti a mne je zrazu fajn pretoze viem, ze niekomu na mne zalezi. no nie je to super?

(nebojte sa mna ten optimizmus velmi rychlo prejde ;))