zase je za mnou dalsi den. skola, robota, domov, spanok... nemyslela som ze tak rychlo nabehnem do niakeho stereotypu. pomaly sa nenavidim lebo nemam na nic cas, kamarati pomaly zabudaju. stale odkladam stahovanie a v obyvacke este stoji vianocny stromcek spolu s imelom pod ktorym ma tento rok akosi nemal kto pobozkat...

depka - najlepsi priatel cloveka.

a neviem ako z toho von. akoby mi uz na nic neostavala energia, akoby toto mal byt vrchol mojho zivota. to vazne?!!!

bojim sa a utekam a nakoniec asi bude pravda, ze mam strach pustit si niekoho k telu, ze je tazke ma milovat. no nenajde sa nikto, kto by to skusil...?