clovek citi, ze jeho zivot je prazdny, ale kazdej zmeny sa hrozi ako smrti. je to taka rovnovaha, ze hore nepojdeme, nizsie sa zjebat nechceme, tak si umelo udrziavame status quo za kazdu cenu. zaroven si uvedomujeme, ze je to to najhorsie. nieco vo mne sa buri, potrebujem kompletne prekopat cele svoje vnutro, a popri tom si citim zavislost, potrebu ulietavat na zlych stavoch. su moje, potrebujem ich, chybali by mi. neprestajne napatie, ako medzi mlynskymi kamenmi. uniknut sa neda, lebo nechcem. chcel by som, ale nechcem. co by si si myslel, ked o sebe zistis, ze sa bojis toho, co ti najviac chyba? mentalna impotencia. strach zo stastia. len si tak stojim a pozeram sa na niekoho, kto robi vsetko preto, aby bol jeho zivot prazdny, aby sa citil co najhorsie, aby nikdy nebol stastny, kto ublizuje ludom, aby ho nahodou nemali radi. jo, som to ja, ale s read-only pristupom. zvonka sa na seba pozeram, ako vsetko nicim, ako sa zamerne oberam o veci, ktore potrebujem, ako zmatkujem viac a viac, aby sa nahodou nenasiel niekto, kto ma pochopi. asi preto, ze mi niekto taky chyba. a mozem ho mat, a nechcem. a chcem ho mat, a nemozem. co je uz toto?