Krasne slnecne rano, trochu pobolieva telo z predoslej noci ked som bol zapijat stretnutie po dobe a pri tej prilezitosti som zalozil par panakov na zoskok, ktory ma cakal druhe rano.
Vtipky pritomnych na tema volny pad a neotvoreny padak so mnou nepohli, stale som si neuvedomoval do coho idem.

Sobotny ranny budik 6.30 a pise sa den 23.9.2006. S bolavou hlavou som sa presunul do sprchy kde mi vdaka studenej vode zacalo dochadzat preco tak skoro v sobotu vstavam. Hovorim si ze ked uz ocista tak sa hned aj oholim, ved ked padnem bude o starost menej.. hehe, posmesok ktory nebol v druhom momente vobec smiesny.
Niekedy, uz ani neviem kedy to bolo, som prisiel k presvedceniu ze sa nebojim smrti. Bol som si tym tak isty, a teraz v jednom momente mi moja sila spadla ako domecek z kariet.

7.15 na IP Pavlova nakladame dalsieho "skokana" mis~u, prijemneho a usmievaveho rusa s jeho kamaratkou, tiez rusky hovoriacou, samozrejme nechybal ani silny a jednoduchy usmev na perach :-) So skoro prazdnou nadrzou sme sa premiestnovali smerom na letiste Pribram, kde sa malo odohrat to velke a moju mysel zozierajuce dilema.
"Pristavame" na letisku a vo vzduchu citit napatie, vidim paraganov nacvicovat si svoje "know how", prestat mysliet na jedno je natom mieste prakticky nemozne. Vstupujeme do arealu a samozrejme ma prepadlo s nervozitou ranne howno a musel som hladat miesto na vys..., co mi, verte-neverte, v jednom momente pomohlo zabudnut a nadychnut sa.
Na dvere mi zaklopal michal a hovori ze nas volaju. Vbehli sme spolu do miestnosti kde stal nas tandem sprievodca.
Hovori "ktory je Martin?" a ja potichu odpovedam. "Takze ty chces aj natacat?" smeje sa a hovori ze budem skakat snim. Bol to sympatak a casom som vyzvedol ze ma zasebou 3000 zoskokov, co ma popravde moc neukludnilo :-) Hned po obleceni kombinez a pripevneni remenov, skob a bohvie coho este vytiahol kameru a zacal konverzovat. Takto som si ani nevsimol, ze stojim pred nastartovanym lietadlom a vedla stoji moja mila alenka, tak sa pozerame do oci a
hovori "tak chod, uz ta volaju", nic som nepocul len jej slova, tak som isiel.
Prislo k startu, "klasika", hovorim si. 1000, 2000, 3000 metrov a v tom hovori Jindra "sadni si mi na kolena, priputame sa ksebe". Jindra je moj tandem, napohlad skvely clovek. Ked cvakla posledna boli sme jako jedno telo, citil som jak dycha, pravidelne a zhlboka. Zacal som tiez, ani sme prehovorili slovo, vedel som ze vie.. nadych - vydych, spatna vazba a prvy pocit oslobodenia a symbiozy. Tak sme sedeli a v lietadle chvila uvedomenia, nie len moja, ale tvare priletiacich prezradzali ich postoje. Bolo nas 9 tandemov, takze 18 ludi a dvaja piloti.
4000 metrov, niekto otvara dvere a vidim prvy zoskok. Poza vysiacej babky, zo skrcenymi nohami v partakovom rozkroku. Ruky dokriza a visim na nom vo dverach, pozeram pred seba, zasadny moment je tu!
V tejto chvili si uplne bezmocny, caro chvile spociva v tom, ze sa sam uviedies do tej polohy, je to takmer ako skocit sam. Proste zveris svoj zivot cloveku nad Vami. Tak na nom vysim a hovorim si v duchu "NESKOC!!!"... on skocil.



Nastal moment verbalne neopisatelny, trval asi 5 sekund. Prepadal som sa dopekla najvacsou moznou rychlostou, volnym padom. Ked prestalo posobit zrychlenie, rozpazil som ruky a zacal vedome padat. Pozeral som sa na zem a vnimal len rychlost, stastie, silu, lasku, zivot, smrt, vsetko. Prislo mi to ako celtrifuga myslienkovych pochodov. Nieco ako ked mas este 50 sekund aby si zhodnotil svoj kratky zivot. Zrazu vidim nadsebou ruku ktora ukazuje 3,2 a jeden prst. Prislo pretazenie a zbrzdenie zhruba 300km/h na asi 40, myslim ze nieje potreba opisat tento zazitok, staci matematika :-) Myslienky sa vsak nevytratili.



Paradoxne sa stali este intenzivnejsiemi a pohoda "sedu", vysiac na nejakych lanach vo vyske 1300 metrov mi dala moznost okusit byt bohom a clovekom a nicim zaroven. Bol som tak maly a tak silny zaroven. Pozeral som sa na maticku zem a plakal a tesil sa najviac.
Uvedomil som si dost zasadnych veci, ktore som nebral dost vazne, ale viem ze s prvym dotykom Zeme zacnem menit istoty za ciele. Padali sme spadakom asi 10 minut, a to vsetko cim som bol a nie, sa zhmotnilo v moju malickost dosedom na Zem.



Padli sme asi 4 kilometre od letiska kvoli vzdusnym prudom a podali si ruky. Vypadlo zo mna iba DAKUJEM, ale on vedel ze som mu vyrozpraval cely pribeh. Pozberali sme padak a stopli na ceste nejaku korzu s babickou a dedkom, ktori nas velmi ochotne so slovami "Tak alespon dnes udelame dobry skutek mamo" odviezli az k cielu.
Tam som objal svoju lasku a po dobrej kave a parkoch sme sli pustat draka na blizke pole.


pribeh ma pokracovanie, to ti rozpoviem mozno niekedy ked sa stretneme :)


video

Strach je zlodej snov