dnes rano ma prebudila sestra buchotom na dvere s tym ze ma mama potrebuje, samozrejme som bol najprv (typicky sebecky) nasraty ze co odo mna kto chce ked ja spim... potom som sa od mami dozvedel ze "starka mala zachvat", ze vraj bola chvilu v bezvedomi a ze mam zavolat zachranku kym ona ju bude podopierat na stolicke... starka, strasne mudra a pokojna zena ktoru milujem odkedy si pametam, sedela v pyzame na stolicke a hovorila fakt dost malatne, teda vedel som ze mala chripku par dni predtym tak som si najprv myslel ze to bolo len velmi vysokou teplotou... tetuska na zachranke sa ma pytala rozne veci tak som dal telefon mame a objimal starku na stolicke aby nahodou nespadla.. samozrejme ze lekarka jej poradila aby sme zavolali nasmu obvodnemu lekarovi aby prisiel, alebo aby sme k nemu starku zobrali(!)--dost hnusne sa mi to pise ale mama vyuzila nejake svoje konexie v nemocnici a tak zachranka nakoniec prisla (ako asi dopadnu ini ludia co taku moznost nemaju?)... robili starkej rozne vysetrenia, tvrdili ze ma divny pulz a asi jej aj cukrovku zistili, a ked sedela na gauci, tak zase prestala dost vnimat a zdalo sa mi ze nevie vuobec co sa deje, len raz tak slabo povedala "co...?" potom jej niekto pomohol si lahnut a ja som sa si k nej lahol a ona ma spoznala a tak krasne a s laskou sa na mna usmiala ze som sa skoro rozplakal a potom povedala nieco ako "vies marek ked mas chore srdce tak je to vlastne uplne dobre lebo sa dlho netrapis" (co ma uz rozplakalo naozaj) a ja som jej povedal "ale ty sa nebudes dlho trapit" a ona potom povedala ze sa este nechysta zomriet.. aj ked ona ma 78 a parkrat uz povedala ze sa docela tesi... ale ked zomrie, naozaj neviem ako sa s tym vyrovnam lebo mi este okrem kocura nezomrel nikto koho by som mal skutocne rad --da sa vlastne s niecim takym celkom vyrovnat???