hádka?...; :: Something smarter than us is going to emerge

včera večer.
som tu. na kyberii, mamka sa začína hnevať, že som tu dlho...
poviem : „len päť minút mami, to bude rýchlo“
ako vždy...
trvá to dlhšie...nechce sa mi preč, vieš ako...
mamka sa dvihne a odchádza..
počujem buchot...zakopla o môj bicykel, au. začne nadávať, hreší hreší...
a už sa hnevá ozaj, začne mi hovoriť prečo som tu vždy tak dlho, čo vraj z toho môžem mať...odíde preč, počujem ako sa rozbíja sklo...trochu sa zľaknem , že čo to...
má toho dosť, v práci (priam sa hnevám na jej kolegyne primitívne), doma, veď môj brat je pekné hovädo, navyše s tatkom to tiež nemá najľahšie, nebavia sa, on jej stále niečo vyčíta, (hnevám sa aj na neho, aj na brata, trochu), a teraz som to ja dokopla...
začnem sa ospravedlňovať, aj keď viem, že to nič nevyrieši.
ešte chvíľku sa „bavíme“ a potom odchádzame domov.
mamka autom, ja na bicykli. rozlúčime sa slovami „vidíme sa doma“
zídem z malého kopčeka, a idem po chodníku,
obchádzam zastávku, divní ľudia,- veď o tomto čase, nemôžu iní...
nejak si neuvedomujem čo sa udialo, premýšľam nad ľuďmi, že čo a kto, čo keby, čo keby nie, možno to bude iné, alebo zasa rovnako? veľa mi toho behá po hlave,-
keby ten studený vzduch nehladil moju tvár, bolo by to horšie...
cítim ako mi rozstrapatil vlasy, je mi jedno...
som na prvom prechode, prvé semafory,
stiahnem si rukávy, a navlečiem si kapucu,
cítim sa viac v bezpečí...predsalen. viem kde som..
začnem si uvedomovať čo sa stalo, že som sa pohádala, že som niekomu ublížila, možno
to, že som bola dlhšie,
keby som nie. keby. .keby
druhé semafory,
tu ma vždy zvykla predbiehať...na chvíľku zastavím, nacibrím slúchače ušné
a načúvam, nič...ešte čakám, dávam jej čas,
predsalen to auto má svoje roky, kým sa vyšuchce...
nič...
.
.
.
okej, idem ďalej,
tretí semafor, moje myšlienky sa trochu menia, sú trochu smutnejšie, neviem čo sa deje,

obieham nejakého chlapíka, ktorý na mňa píska,
pritiahnem si kapucu, myslím na mamku...
kde je?
°štvrtý semafor, som skoro doma...

auto na parkovisku nevidím, ale ani ho hľadať nejdem...
svetlá zhasnuté v každej miestnosti...nikto doma, myslím
otváram bránu, ktorá by mala byť zamknutá, veď nočný kľud a houmlesáci...zamknem,
aby sa nepovedalo, že som neni správny občan...
vo výťahu sa rozplačem...
ten výťah na mňa divne pôsobí...
vyvezie ma na desiate poschodie, ..; je tu tma..
stihnem prejsť k zapínaču kým sa zavrú výťahové dvere, a malé svetielko zmizne..
zažnem,
vždy sa prekvapím.. keď si uvedomím, že sklo na dverách už nieje puknuté, a nemusím sa báť že si paprče dorežem.
otvorím dvere, a postavím bicykel do rohu chodby, kde má svoje čestné miestečko, vedľa skrinky zo socializmu a nejakej krabice so starým oblečením, ktoré smrdí trochu zatuchnute.
keď otvorím dvere, vidím ako niekto vchádza do obývačky a zatvára dvere,
no pri mojom „orlom“ zraku a matnom skle, nedokážem rozoznať obrysy,
v predsieni vidím tenisky, môjho otca, aj mamy...
čiže to bola mamka...
takže je doma, v poriadku,...
odľahne mi...
veď je moja...

vojdem do obývačky...ale počujem „zmizni“
a tak zmiznem...v perinách, smutná a s výčitkou sa ponáram do sna...

° ° ° * * ~ ~
needle