Tak sa proste jedno ranko preberiem, otvorim ocka a pri hlave mi lezi tento vystrihnuty clanok z novin.

A tak vam ho tu predstavujem, Vam vsetkym:)



Marquezovo posolstvo ľudstvu



Gabriel Garcia Marquez, 74- ročný vynikajúci kolumbijský spisovateľ, autor presláveného románu Sto rokov samoty a laureát Nobelovej ceny za literatúru za rok 1982, zápasí s nádorovým ochorením. Spisovateľ sa stiahol z verejného života a svojím priateľom rozoslal rozlúčkový list, ktorý sa na autorovo želanie šíri internetom. Do našej redakcie sa dostal vďaka poľským priateľom, ktorí ho získali od prof. Zdzislawa Jana Ryna z Katedry psychiatrie krakovskej univerzity, ktorý bol v rokoch 1991-96 poľským veľvyslancom v Chile a Bolívií.



Z textu vyberáme:



„Keby Boh na chvíľku zabudol, že som len bábkou a daroval mi kúštik života, využil by som ten čas najlepšie, ako sa len dá. Pravdepodobne by som nepovedal všetko, o čom premýšľam, ale iste by som premýšľal o všetkom, čo poviem. Vážil by som si veci nie podľa ich zmyslu. Spal by som málo a žil viac, pretože už viem, že každá minúta so zatvorenými očami znamená stratu 60 sekúnd života.

Keby mi Boh daroval kúštik života, obliekol by som sa jednoducho, obrátil by som sa k slnku, obnažujúc pred ním nielen telo, ale i dušu. Presviedčal by som ľudí, že sa hlboko mýlia, keď sa omylom nazdávajú, že na starobu sa nepatrí milova?. Nevedia, že starnú vlastne preto, lebo unikajú láske. Die?a?u by som ponúkol krídla, ale vzal by som mu ich, akonáhle sa naučí samo lieta?. Starým ľuďom by som povedal, že smr? neprichádza vedno so starobou, ale so samotou a zabudnutím.

Toľko vecí som sa od vás, ľudia, naučil... Naučil som sa, že všetci chcú ži? na vrchole hory, zabúdajúc, že skutočné š?astie je ukryté v tom, ako sa na vrchol dostávame. Naučil som sa, že keď sa maličké die?a svojou útlou dlaňou chytí otcovho prsta, už sa ho drží stále. Naučil som sa, že človek má právo díva? s zvrchu na iného človeka iba vtedy, keď mu chce pomôc?, aby vstal. Je toľko vecí, ktoré by som sa od vás mohol nauči?, ale v skutočnosti sa mi toho už veľa nepodarí, veď keď ma budú klás? do truhly, nebudem už ži?.

Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo považuješ za dobré.

Keby som vedel, že ?a dnes posledný raz uvidím v spánku, objal by som ?a mocne a medlil by som sa, aby mi Boh dovolil by? tvojím anjelom strážnym. Keby som vedel, že sú to posledné minúty, keď ?a vidím, povedal by som „mám ?a rád“ a netváril by som sa hlúpo, že o tom predsa vieš.

Ráno nemá zaručené nikto, ani mladý, ani starší. Možno, že dnes vidíš naposledy tých, ktorých miluješ. Neotáľaj, lebo ak sa ukáže, že sa nedožiješ rána, budeš banova? za každým dňom, keď si nemal čas na úsmev, na bozk, že si bol priveľmi zavalený staros?ami, aby si si všimol túžby ľudí okolo seba.

Buď stále pri tých, ktorých miluješ, nahlas im hovor, ako ich potrebuješ, ako ich máš rád a buď na nich dobrý. Nádji si čas poveda? im „ľutujem“, „prepáčte“, „prosím“, „vďaka“ a všetky ostatné milé slovíčka, ktoré poznáš.

Pošli tieto slová, komu chceš. Ak to neurobíš dnes, bude zajtrajšok rovnaký, ako včerajšok. A ak to neurobíš nikdy, nič sa nestane...

Teraz je čas.

Pozdravujem a veľa š?astia!!!



G.G.Marquez







(pokusam sa jeho list ziskat v uplnom zneni, ak sa mi to podari tak ho sem dopisem)



sirocco