...Vychutnávači... niekedy do roku 2002 :: Something smarter than us is going to emerge

Niekoho obľubení, niekoho odsudení...

Otvorme diskusiu na tému, čo ponúka život :

Dokázali by ste niekoho len tak zabiť?
Len tak na vychutnávanie...
Predstavte si to, skúste .

Pravdepodobne, vezmime do úvahy, že dnešný priemerný človek so svojim akým - takým platom nemá doma nejaké extra super náčinie na zabíjanie z potešenia a predsa len lieky - to dnešné zdravotníctvo, ktovie či by to vôbec zabralo a nakoniec, prišli by sme o ten pocit zadosťučinenia a ofkórs potešenia z manuálnej práce , keďže nám ide hlavne o to a potom o uvedomenie. Takže , pravdepodobne, by sme/ste zaútočili s nožíkom alebo sekáčikom na ľad, viem , viem milé gazdinky určite vás napadne ten koberec navlhnutý od krvi, ale to len pri predpoklade, že to bude dlhý boj o prežitie, o čo nám samozrejme ide, ale z toho koberca si nerobte ťažkú hlavu, pretože obyčajná studená voda to spraví.
Prejdime však k samotnému aktu.
Osobne, by som si ako zbraň vybrala veľký kuchynský nôž – mám rada starú školu. Ach, ja večný klasik. Keďže však môžeme využiť nové možnosti ako napr. usmievavého Japonca, ktorý nám odovzdane ponúka sadu 12- tich nožíkov od Kenhoma Whoka, ktoré rozrežú železnú rúru, no vzápätí s ironickou jemnosťou krájajú paradajku, bola by škoda nevyužiť takúto ponuku. A keďže nám labužníkom, či ešte len začiatočníkom ide o fascinujúci pocit rozhodovať o živote ostatných, nemali by sme trochárčiť .
Obete si možno vybrať podľa vkusu. Ja osobne uprednostňujem dôchodcov, pretože máloktorý mi stačí so silou alebo rýchlosťou. POZOR! Vyhľadávať s precíznosťou, pretože po prvé: my niesme takí trápni uchýlkovia ako masoví vrahovia i keď aj oni mali dobré nápady spestrujúce pôžitok z procesu, kde sudca ste VY a rozsudok je tým pádom jasný o vine nevine sa nikde nehovorí, pretože banality sú nezáživné a toľká zbytočná strata času, ale k veci , zasa som sa nechala uniesť, my sme pôžitkári, vychutnávači. Nato sa nesmie zabudnúť!
A po druhé: to by bol kvalitne pokazený večer, keby vám babka po prvej aj to nie smrteľnej rane , umrela pretože jej vypovedalo srdiečko . A to sme sa tešili, že sa kúsok potrápime s mykajúcim sa telom 60-siat ročnej babky ktorá mala aj po 3 infarktoch ešte chuť žiť a bojovať o svoje miesto na zemi, či skôr v Domove dôchodcov, kde ju iba "dočasne " umiestnili jej deti, pokiaľ sa vrátia z dovolenky.
Takže, vy-be-rá-me starostlivo a precízne- myslime kúsok aj na seba, na naše potešenie.
Ďalej sú tu ženy , dievčatá tak okolo dvadsiatky do tridsiatky.
Je v nich toľko energie, chcú žiť, majú plány o rodine, škole, kariére. . .
A zrazu sa objavíme my a majú po plánoch- po paráde. Musíme však dbať nato, že ženské v tom veku sú dosť, niekedy kvalitne čiperné. Takže, pozor!
No a nakoniec to najlepšie. DETI! DETI! DETI!
Na veku nezáleží. Osobne uprednostňujem od úplne placentového drobca, po takého 8-9-ročného parchanta. Hlavné je to, že pre spoločnosť sú symbolom nevinnosti a nádeje. A to nám vychutnávačom najviac chutí. Ak pripravíte o sny, ambície a vlastne život dieťa, potom jednoducho sním odpravíme aj celú jeho rodinu, známych. Pretože i keď tu budú, budú to len schránky so zničeným životom a ušliapanými hodnotami, lebo zabiť dieťa , znamená zabiť nádej, budúcnosť. Je to ten najohavnejší čin na celom svete. Zabiť tak čistého, nevinného človiečika bez akejkoľvek viny je spôsobiť v mysli rodiny tmu a potom nenávisť kľudom...
Ale o to nám neide. Nás nezaujíma, či za tou osobou bude niekto plakať do vankúša ani nám to nespôsobuje nejakú extra radosť. Možno ste teraz prekvapení, ale nemám vo zvyku klamať, my proste sme už raz takí . . .
Nie, už stačí. Na dlhé rozpravy sú tu , samozrejme, ak sa nám raz na to príde, no nesmieme byť naivní, že sa nám všetko prepečie, polícia, právnici, masmédiá, čo spopularizujú našu osobu, sudcovia, politici - naši najlepší rečníci, ktorí budú reagovať na naše myšlienky a dôvody prečo som to a to urobila, že či môžem pokojne spávať ako jedna z najbrutálnejších masových vrahov a to ešte taká mladá a čo ambície a to mňa naštve, pretože ja , ako som už spomínala nepatrím k masovým vrahom, ale k vychutnávačom, ktorí si pomocou zabíjania uvedomujú krásu života. To, že sa niekto myká pri bodaní nožom , je potvrdenie toho, že aj keď mnohokrát na život nadával, teraz sa mu akosi odísť nechce alebo žeby sa len chcel uhýnať boľavým ranám, zárezom, ktoré toto strašné predstavenie odchodu sprevádzajú alebo obe možnosti dokopy? To sa už bohu žiaľ nedozvieme a mňa to akurát začalo dosť veľmi zaujímať.
A zasa som to spravila. Veľmi filozofujem, ale aspoň vidíte, že niesme ako tie zveri, čo konajú podľa inštinktov a zvieracích pudov a dosť často si nás s nimi nevedomí mýlia. Áno dištancujem sa od masových vrahov. Naopak mi sa zamýšľame nad existenciou a vraždíme kvôli uvedomovaniu si samého seba v spolunažívaní s prírodou a to, že keď vidím umierať svoju obeť, napĺňa ma to pocitom radosti, že ty už nezažiješ nič lebo umrieš aj ja sa tu budem na tomto svete vytešovať.
Takže obeť sme si už vybrali. Neviem ako vy, ale mne dosť zaimponoval šesťdesiatnik, ktorý tu v okolí nemá nikoho s kým by sa porozprával.
Ešte, že som tu ja! Stavte sa, že ten starý zadudraný plesnivý dedo sa bude brániť a pritom už pekných sedem rokov non - stop nadáva na deti, že mu šliapu pred domom na trávu, ktorá sa potom ťažko kosí.
Magor.
On tu trávu nikdy nekosil a to teraz je už pokročilí debil. Nechcela by som ho stretnúť pred 12-stimi rokmi, keď chodil von. To muselo byť peklo, ale žiadne obavy, ono čoskoro skončí, len musím zaklopať na tie správne dvere, v ten správny čas. Vžite sa teraz do mojej úlohy, pretože viem, že ste si žiadnu obeť nevybrali, zľakli ste sa, však ? Ide do tuhého, čo ? Takže vy ste teraz ja.
Je večer , je tma ,no nieje až tak neskoro, aby ten starý dudroš spal.
Dvere sú na vaše veľké prekvapenie pootvorené.
Jaj !
Úplne ste zabudli, že v týchto starých domoch sa ľudia nezamykajú. Jediné dvere, ktoré sa zamykajú sú vchodové, no a tie ste hravo zvládli. V ruke kŕčovito zovierate kuchynský nôž a srdce vám bije o sto šesť. Pozeráte po okolí, aby ste sa uistili, že všetko ide podľa plánu. Pomaly otvárate dvere a ako mačka sa snažíte prešmyknúť dnu, bez jediného šuchotu. Zrazu vás vyrušil zvuk vŕzgajúcej starej podlahy. Ten parchant vás poriadne vydesil, hlavne, keď idete vraždiť po prvý krát. Rýchlo ste sa schúli medzi polootvorené dvere nikam ste nemohli – narobili by ste v tom strese hurhaj. Začali ste si uvedomovať, že sa vôbec nebojíte, skôr vás to náramne baví.
Adrenalín bije do mozgu strašnou rýchlosťou a srdce vám ide vyskočiť z hrude. Dýchate nepravidelne a váš sluch je tak nacibrený, že počujete svoje srdce, pľúca a máte strach, že vás počuje celé mesto.
Starý si išiel pravdepodobne po vodu alebo po nejakú trápnu diabetickú potrebu. Pomaličky ste sa postavili a prehupli do chodby, kde to strašne cítiť naftalínom. Ale, ale vaša obeť sedí nič netušiaca chrbtom k vám v starom kresle a pozerá Koleso šťastia. Je vo vzdialenosti asi také dva metre. Pomaličky, potichučky sa približujete. Ruka, v ktorej máte nôž sa vám trasie, akoby si už, už chcela bodnúť. Veď ten dedo si normálne pýta. Ste tesne nad ním a začínate sa naprahovať, v telke akurát voľakto uhádol samohlásku.
Bodli ste ho priam profesionálne. Na pravú stranu za kľúčnu kosť.
A o to nám ide, veď čím dlhšie bude žiť, tým viac si toho na ňom môžeme všimnúť a uvedomiť si viac vecí. Otočil sa a ani pritom nepípol.
V jeho starých očiach ste zrazu uvideli strach, bolesť, bezmocnosť, ľútosť, slzy a ostatné dojímavosti, ktoré nás nedojmú, možno však potešia. Snažil sa postaviť, no voľaako sa mu podlomili nohy a vy ste ho bodli znovu. Pre zmenu do nohy.
Presekli ste mu tepnu , no on jediné, čo mohol, bolo chytiť sa za ňu a bez jedinej hlásky otvoriť ústa, ktoré vyzerali ,akoby vrieskali z celých síl. V telke opäť voľakto voľačo uhádol a vy ste mali pocit, že tí ľudkovia, čo ešte pred chvíľou zabávali toho starého deda, tlieskajú vám, za vás doterajší výkon.
Jeho nemotornosť ste využili na dokončenie vášho dielka. Padol na chrbát a vy ste mu prisadli nohy. Asi päť krát ste bodli len tak, kde prišlo a keď ste už videli, že starý viac neznesie, postavili ste sa a zo trikrát ste si s chuťou kopli.
S divným, no nie zlým pocitom ste sa porozhliadali, čo kde a ako treba zahladiť, aby ste oddialili proces vášho dolapenia a pokojne odišli.

A na koniec . . . odosobnite sa !
Tak ako sa vám dýcha ?
To všetko začalo obyčajnou vetou : " Predstavte si . . . skúste . . ."
Je to len vo vašej hlave, tak nemajte výčitky, že ste beštia. Nebojte sa, nikto vám do vašej hlavy nevidí a nieste ani chorí i keď vo vás tá beštia určite drichme, tak ako aj vo mne.
Ale uznajte, nieje to miestami zábavné byť Vychutnávačom???

.bar0nka . ©®™