nemam cas rozmyslat, treba robit. treba zit, venovat sa vsetkym tym zbytocnostiam... uplne ze ma zivot strhava do svojho viru (jezisi... to je veta!) akoze ano, treba sa snazit a po niecom ist, ale treba byt pripraveny na nauspechy. obcas das energiu. das viac. este viac. a hovno z toho. proste tlaky, pretlaky atd... hrabeme sa za vecami a tie nejdu.



na jednej strane mi vycitaju ludia ze mam v pici. ze som povrchny. na druhej strane ked sa obcas zamyslim preco je toto takto a hento tak a je to natolko silne, ze sa ta na to vyhuleny opytam tak sa na mna pozries a povies mi "ale nikoooo...." a je to. "ale nikooo..." mi nic nepomoze.



s niektorymi ludmi si nemam co povedat a tak by som chcel. chodime okolo seba. obahja sa tvarime ze sme kamosi (jasne, ved chodime na tu istu webovu stranku), zvitame sa. a potom sa chvilku na seba divame a ty mas to stastie, silu a lahkost, ze sa mi s usmevom otocis chrbtom a ja tam zostanem stat.



mozno to je tym ze vcera nebol moj den. vsetko mi padalo z ruky. zdrhali mi autobusy a kvoli zahmlenym oknam som sa previezol o zastavku. cely vecer sa vliekol jak debil. a potom...



kokoz, pristavil som sa asi pri troch az styroch ludoch. ludia sa so mnou instinktivne chcu zoznamit. zoznamia sa. ja im nieco poviem do tej rozziarenej tvare ocakavajucej aka ta znamost so mnou bude. a vidim ako tvar pohasne ked zistia ze som takisto iba obycko typek. navyse co sa tak rad pocuva a stale rozprava a nic nepovie.



ale ked sa tak na to divam, vsetko funguje ako ma. to co chcem nmozem mat, to co nechcem, toho je tu vsade naokolo kopa.



mladi v hajzlu :)