Pilotná kabína ženevského letiska silno pripomína klip Intergalactic od Beastie boys, taký ten robot systém keď sa nahneváme tak budeme zlí. Pokračujem po ceste okolo mesta a nasadám na bus číslo 9, ktorý smeruje do európskeho centra jadrového výskumu. Na môj mail Tzakhadzoriáncom kto ma pustí dnu neodpovedal nikto. Vlastne Ewa to najprv skúsila, ale keď vysvitlo že sa len mihnem, práve nemala čas. Andrew zrovna trčí v Kalifornii či kde a na môj krátky mail že pár dní pobudnem v Ženeve odpovedal vyčerpávajúcim listiskom, ktorého gros zabralo dve strany A4. Keďže Andrew je ok, pojednávalo sa tam hlavne o kluboch a stránkach typu swissflirt.com, ovšem vyznelo to dosť pesimisticky. Nevertheless, vytlačil som si ešte jednu stranu s adresami všetkých, aby som lepšie zažiaril na vrátnici. Ewu v počítači nakoniec ani nemali, ale zabrala hneď druhá CERNoška. Katharina - ak ma pamäť neklame, z Nemecka či z Rakúska, taká mĺkva, melancholická, vlastne som sa s ňou rozprával iba raz, v Pevnosti včiel v Gegharde. Toto dievča ma dostalo dnu, ovšem keď som prišiel do jej kanclu, bolo po nej akurát falošnej stopy. Vraj je v budove 21, práve odišla. Hovorím si či nie naschvál, ale dobre, nebudem bezprízorne pobehovať po areáli, keď ma môže sprevádzať mĺkve dievča. Okrem toho nechcem jej robiť problémy. Ma odchytia ako špicľa a bude to na ňu. Veď preto som ani foťák nebral, len mobil. Istota je sviňa. Lenže keď som si pozrel mapu čo som fasoval na vrátnici, nebol som z toho múdry. Typickí fyzici – asfalky síce pomenované podľa význačných vedotvorcov (Route Democrite, Rontgen, Volta, Oppenheimer..), no budovy značené akoby ich generátor náhodných čísel mal. 57, 130, 7, 253, 505.. Aj číslovanie kanclov nemá chybu, v hocijakej priblblej škatuli majú na štvrtom poschodí miestnosti so štvorkou na začiatku. Tu nie – štvrté poschodie, miestnosť 039 – podotýkam že sto ich tam iste nebolo, čiže tá 0 bola dôležitá ako gól v grónskej lige vodného póla. No dobre, dievčinu skrátka nie a nie nájsť, a to nehovorím o tom, že to čo na mape vyzeralo ako 21, bolo v skutočnosti 211, kde sa druhá jednotka kryla s obrysom budovy. Nakoniec som vliezol k dákym severským doktorandom s preškrknutým O na menovke a poslal som jej mail. Odpísala že sa mám zabaviť sám. Fasa, ešteže som sa s týmito ľuďmi o 106 nekamošil, bol by som asi dosť sklamaný. Čistá strata aspoň pol hodiny. Tie ich úprimné a čisté pózy kedysi.. Takže prechádzam sa, fotím, hrám sa na špióna. Pozrem na mapu a vidím, že už som vo Francúzsku. Pôdorysy s nápisom LEP, kde šípim nejaké tie urýchľovače, sú nanešťastie za ďalšou vrátnicou, ktorá vyzerá už drsnejšie. Vzdávam to, všade okolo je plot a v cele som už bol. Ale všimnem si, že všetci pešiaci akoby išli na jedno miesto. Jasné, Stierlitz, pomyslel si obed. Idem za nimi s pocitom ja vás vymáknem vy svine. Skutočne stretávam jednu z nich, pre istotu do nej drgnem a pozdravím, pozerá na mňa ako keby som si vymýšľal (1:0 v grónskej lige). Všetci si dávajú pizzu za osem frankov dačo, chcem ušetriť a dávam si kuskus s fetou a mrkvou, 2.30 za 100 g, 8 frankov dačo na pokladni. (To feta, hnusoba, ťažká ako mrak čistého svedomia.) 1:1. Ušetril som aspoň pár minút, totiž dá sa to hneď zjesť - studené ako vypnuté častice, ako prijatie, ktorého sa mi tu dostalo úrekom. Cestou von trocha blúdim ich ulicami: Route Alzheimer, Route Hypocrite.. Ovšem vlak mi aj tak ušiel, šváb, zazrel som ho so spoteným kufrom ako mieril do Lausanne. Papa.